Tag Archive | płot

Abolition of Passions

We Serbs, praise be to the merciful Lord, have settled all of our affairs, and now we can, just like that, in leisure, yawn to our hearts’ content. We can doze, lounge about and sleep, and once we are bored even of that, we can, just for a lark, drop by to see what’s going on in other unfortunate countries. They say – deliver us, God, from all misery and temptation, and keep them away from us! – that there are countries where people still bicker and quarrel about some rights, about some freedom and personal safety. It makes one’s hair stand on end to think about such poor folk that still haven’t dealt with their internal affairs, while we already had the time to set China and Japan in order. Each day we go further and further from our country, and if it goes on like this, our journalists will start bringing reports from Mars, Mercury, or, at the very least, from the Moon.

I am also a member of this fortunate nation, so, in order to go with the fad, I wish to tell you about what happened in a far, very far away non-European land, a long, very long time ago.

It is not known exactly where this country was, what was the name of its people, but in all likelihood, it was not in Europe, and the name of the people could have been anything whatsoever, just not Serbs. All earlier historians agree upon this, and modern ones will maybe claim the opposite. Anyway, that is not really our job, so I will leave it at that, even if I have to run afoul to the custom that one must speak even about the things one does not understand, and do the job for which one is not suited.

It is known for certain that these people were very corrupt and wicked, hearts packed with vices and filthy passions, so I will entertain you with all that in this little story.

Of course, my dear readers, you cannot even believe at first that such corrupt people could ever have existed, but you must know that I wrote all this based on ancient manuscripts which I have on me.

Here are, accurately translated, a couple of tip-offs sent to different ministers:

Today, after ploughing, husbandman N. N. from Kar dropped by the tavern, where he drank coffee and passionately read the newspaper which attack incumbent ministers…

Teacher T. from Borak, the moment he leaves school, gathers the peasants around him and tries to persuade them to form a singing band. Other than that, this teacher plays tip-cat[1] with apprentices and tossing buttons with his students, which makes him very harmful and dangerous. He had read books to some peasants and offered them to buy the books. This evil can no longer be tolerated, as he debauches the whole county and incites peaceful and honest citizens to ask for freedom; while in fact it is only he himself who keeps saying that freedom is sweeter than anything else. He is a passionate smoker, and spits while he smokes.

After church service, priest Đ. from Sor went to a political rally in the nearby town.

There, you see, what disgrace occurred in the world!

Look here:

Judge S. cast his vote today in the municipal elections. This disgraceful judge is subscribed to an opposition newspaper, which he reads passionately. He dared telling the court that a peasant who had been accused of slander and defiance to the government was not guilty for saying in front of witnesses that he will not buy anything from magistrate[2] Gabor’s shop. Apart from that, the same judge always looks pensive, which clearly proves that his mind is packed with vices, and must be plotting some major conspiracy against the current regime. He must be accused of lèse-majesté, because he couldn’t possibly be a friend of the dynasty, since he drinks coffee in Mor’s tavern, and Mor’s grandfather was a good friend with Leon’s blood brother[3], who incited that turmoil in Yamb against the aide-the-camp on the court of current ruler’s grandfather!

There were even worse people in this misfortunate land. Have a look at these reports:

Barrister from Tul represented some poor soul whose father had been murdered last year. That barrister passionately drinks beer and goes hunting, and, worst of all, he founded some society for helping poor people in our district. This impertinent degenerate, who says that government spies are the worst of men!

Professor T. was running around town with all sorts of kids stealing pears from the grocer, and yesterday he shot at pigeons with a slingshot and broke a window on a public building. This could still be forgiven to him, but he also attends political rallies, votes in elections, speaks with citizens, reads the newspaper, discusses the state loan, and what other disgrace does he not do to the detriment of education!

Peasants from Var started building a new school, and, it would seem, this vice will infect the whole county. This nasty trend which is detrimental for the country must be suppressed as soon as possible!

Craftsmen from Var have established a reading room and gather therein every night. This passion has become very deeply rooted, especially among younger folk, and the older ones are considering to establish also, besides a reading room, a retirement fund for craftsmen! This cannot be tolerated in our district, as it leads astray all the decent people who do not bad-mouth ministers!… One craftsman is even advocating for division of labour!… Horrendous passions!…

Peasants from Pado are demanding municipal self-government!

Citizens of Troy want free elections.

Multiple local clerks perform their work conscientiously, and besides that one of them plays a flute and knows how to read sheet music!

Scribe Miron passionately dances at parties and eats salted nuts with his beer. He must be sacked so that he could be cured of these passions.

Teacher Hela buys flowers each morning and scandalises the neighbourhood. She can no longer be tolerated, because she will spoil our youth.

Who could enumerate all the disgusting passions of these poor people? Suffice to say that there were only ten decent and honest people in the whole land, and the remainder, both male and female, both old and young, corrupt, as they say, to the marrow.

What do you think, how could these ten good and decent people feel in this rotten land?… Difficult, very difficult, especially because they were forced to watch their own country, which they loved so dearly, go to ruin. Worries kept them up on days and nights on end: how can they rectify their sinful compatriots, how to save the country from demise?

Filled with ardent patriotism, virtues and nobility, they were ready to suffer all and any sacrifice for the fortune of their homeland. So, one day they clenched their heroic hearts, bowed their heads before the will of the bitter Fate which imposed such a heavy burden on them, and became ministers, to undertake the noble task of cleansing the country of sins and passions.

All of them were learned men, but still, it was not easy to accomplish such a difficult undertaking.

In the end, the dumbest (which among those people meant wittiest) of them, came to the idea to convene the National Assembly, but to have foreigners make decisions in it. Everybody accepted this wonderful idea, so they rented, at state cost, two hundred people, and they rounded up the same number of foreigners who happened to be in that country by accident, on business. They pleaded and protested, but might makes right!

Thus, they gathered four hundred foreigners to be members of parliament and solve various issues for the fortune of the country, and to express people’s wishes.

Once they have finished this and found a sufficient number of people whom they appointed as members of parliament, they called an election for parliament immediately afterwards. Don’t be amazed at it, since such was the custom of that country.

Parliamentary sessions started. – Decisions, speeches, debates… it is not easy to complete such an important undertaking. Everything went smooth and quickly, but the moment it came to passions, difficulties arose immediately. Right up until someone came up with a suggestion to make a decision to abolish all passions in the country.

– Long live the speaker! Long live! – joyous shouts from all present echoed throughout the hall of parliament.

Everybody accepted the proposal with elation, and the decision was made:

People’s Assembly, seeing as passions hinder popular progress, finds itself prompted to introduce also the following point in the new law, which will read:

„Starting today passions are to cease, and are abolished as perilous for the people and for the country.“

Only five minutes had passed since the law on abolition of passions was enacted, and only the parliamentarians had known about it, but lo and behold what occurred among the people in all counties equally.

Suffice just to relate just a translated segment of one person’s diary.

Here is the diary verbatim:

…I used to be a passionate smoker. The moment I opened my eyes, I would reach for a cigarette immediately. One day I woke up, took the snuff box and (as usual) rolled a cigarette. I felt somewhat uneasy (that was the moment when the MP was putting forward the motion), until I suddenly felt my hand shaking all by itself, and the cigarette dropped to the floor; I glanced at it, and spat with repulsion… “I will never smoke again” – I thought to myself, and tobacco looked so disgusting to me, I could not even look at it. I was astonished what happened and I went out into the yard. And there was a sight to behold! There stood my neighbour, an old drunkard who could not keep away from wine even for one instant, standing there sober, with a blank stare, scratching his head.

– Here’s the wine – said the servant and passed him the bottle, as usual.

My neighbour grabbed the bottle and smashed it into the ground, breaking it into a hundred pieces.

– Bah, nasty thing! – shouted he in disgust, looking at the spilled wine.

He stood for a long while in silence, and then asked for slatko[4] and water.

Servants brought it, he took a spoonful, and went to work.

His wife cried tears of joy seeing her husband’s sudden change for the better.

Another one of my neighbours who passionately read newspapers was sitting by the open window, and he also seemed somewhat transformed, with a strange look on his face.

– Did your newspaper arrive? – I asked him.

– I’d never look at a newspaper again, I’m so disgusted by them! I was just thinking to myself to take up archaeology or Greek grammar!… – he replied, so I passed him by and went into the streets.

The entire town was transformed. One passionate politician had set off to a political rally. He was walking down the street and then all of a sudden, he turned round and ran back, as if he were being chased.

I was surprised at his change, so I asked him what made him go back so abruptly.

– I was heading for a rally, and all of a sudden it came to my mind that it would be better to return home and order a book on agriculture or cottage industry, read it and develop my skills. What is there for me at a rally? – he said, and ran home to study crop farming.

I could not stop wandering to all these strange and sudden occurrences, so I went back home and started browsing through a book on psychology. I wanted to read the part about passions.

I reached the page titled “Passions”. Only the headline could still be seen, and the remainder had paled away, as if nothing had ever been written there!…

– Oh, what is all this, in the name of God?!

Not a single person that was wicked or passionate about anything could be found anywhere about town, even the livestock had become smarter!

Only tomorrow did we read in the newspaper about the act of Parliament on the abolition of all passions.

– A-ha, that’s what it was! – everyone shouted. – We were all wandering what had happened to us, and, there you see, Parliament abolished passions!

This diary is sufficient to show what had happened among the people at the time when Parliament was enacting the law on abolition of passions.

Later it had become known to one and all, so there was no more amazement, and when it came to passions, teachers taught their students like this:

Once upon a time, passions also inhabited human souls, and that was one of the most intricate and most difficult aspects of psychology; but, by an act of Parliament, passions have been abolished, and thus they became absent from psychology, as they are from human souls. Passions were abolished on such-and-such date, such-and-such year.

– Thank God we don’t have to learn these! – students whispered, happy with this act of Parliament, because for the next lesson they only needed to learn:

On such-and-such date, such-and-such year, an act of parliament abolished all passions, thus they no longer exist among the people!…

Once a student recites this unerringly, he gets a top mark.

There you go, thus were these folk abruptly saved from passions. They changed for the better, and, some legends say, it was these people that became angels!…


In Belgrade, 1898.
For the “Radoje Domanović” Project translated by Vladimir Živanović, proofread by Adam Levon Brown.


Remark: In the last decades of the XIX century, Serbia was in political turmoil. After the abdication of king Milan Obrenović in 1889 and fall of the Radical Party-led government in 1892, the reactionary Liberal Party came into power again, cancelling the otherwise few steps towards democratisation that were taken by the previous government, which eventually lead to Goračići uprising in 1893. Due to the uprising, sixteen-year-old prince Alexander proclaimed himself to be of age, abolishing the Regency and taking authority into his own hands. This was followed by a new, “neutral” government, whose main purpose was “to appease passions”. Appeasing of passions has become a motto of the reactionary forces, and it was invoked regularly while in the background regime persecuted opposition politicians, shut down opposition-leaning newspapers and disbanded political parties.

At the time when this short story was written, another “neutral” government by Vladan Đorđević was propped up by the regime in 1897 with the same goal of “appeasing passions”, and, due to his open allegiance to the People’s Radical Party, Domanović himself was targeted by the government, firstly by transferring him from one city to another, and eventually discharging him from public service in 1898. After his discharge, Domanović moved with his family to Belgrade, quickly becoming one of the leading voices of the opposition in literary circles.



[1] Tip-cat (Serb. клиса/клисе) is a traditional pastime (or folk sport) which consists of tapping a short billet of wood with a larger stick; the shorter piece is tapered or sharpened on both ends so that it can be “tipped up” into the air when struck by the larger, at which point the player attempts to swing or hit it a distance with the larger stick while it is still in the air. There are numerous local variations of the game in Serbia and worldwide.

[2] In XIX century Serbia, a magistrate (Serb. кмет) was usually a rich, reputable villager who was elected or appointed by the government to arbitrate legal disputes among the peasants in the county. Magistrates were abolished in 1934.

[3] Blood brothers (Serb. побратим) here stands for men that are not related by birth, but have sworn loyalty to each other.

[4] Slatko (Serb. слатко) is a thin fruit preserve made of fruit or rose petals. Traditionally, all guests are greeted with a spoonful of slatko and a cup of water as soon as they are seated.

Vodca (3/3)

(predchádzajúca strana)

Tak prešiel prvý deň a v podobnom duchu sa niesli aj tie nasledujúce. Nič výrazne dôležité sa nestalo, len nepodstatné príhody: strmhlav vleteli do priekopy, potom do priepasti; zavadili o kry a černicové kríky; šliapli na tŕne; niekoľko zlomenín na rukách a nohách; pár utŕžených úderov do hlavy. Všetko toto utrpenie však prekonali. Zopár starých mužov ponechali ležať mŕtvych na ceste. “Boli by zomreli, aj ak by ostali doma, nehovoriac o tejto ceste!” povedal hovorca, povzbudzujúc ostatných, aby pokračovali. Niekoľko menších detí, staré rok či dva, taktiež zahynuli. Ich rodičia vyrovnane potlačili ich zármutok, pretože taká bola Božia vôľa. “A čím menšie deti, tým menší žiaľ. Keď sú mladšie, smútku je menej. Boh zaručuje, aby rodičia nikdy nestratili ich deti po tom, ako dosiahli sobášny vek. Ak je tak deťom súdené, je lepšie, keď umrú skôr. Vtedy nie je smútok taký veľký!” utešovali ich znova hovorcovia. Niektorí si okolo hláv obmotali látku a dali studený obklad na modriny. Ostatní si niesli ruky v obväzoch. Všetky boli potrhané a postrihané. Ich potrhané odevy na nich viseli, no cez to všetko pokračovali veselo ďalej. Všetko by sa to znášalo oveľa ľahšie, keby ich neustále netrápil hlad. Museli však pokračovať.

Jedného dňa sa stalo niečo závažnejšie.

Vodca kráčal v popredí, obklopený najstatočnejšími mužmi zo skupiny. (Dvaja z nich boli stratení a nikto nevedel, kam zmizli. Obecným názorom bolo, že zradili ich vec a utiekli. K tomu hovorca povedal niečo o ich hanebnej zrade. Iba zopár verilo, že tí dvaja umreli po ceste, s ich názorom sa však nepodelili, aby tým nerozrušili ostatných.) Zvyšok skupiny kráčal v rade za nimi. Naraz sa zjavila mimoriadne veľká a hlboká skalnatá roklina – ozajstná priepasť. Svah bol natoľko prudký, že sa neodvážili spraviť už ani krok. Dokonca aj tí najodvážnejší náhle zastali a pozreli na vodcu. Zamračený, pohltený v myšlienkach a s hlavou sklonenou nebojácne stúpil vpred, klopkajúc pred sebou palicou, najprv doprava, potom doľava, jeho zvyčajným spôsobom. Mnohí vraveli, že tak vyzeral ešte viac dôstojne. Na nikoho sa nepozrel a nikomu nič nepovedal. Výraz na jeho tvári sa nezmenil ani neukázal strach, ako sa stále viac približoval k priepasti. Aj tí najstatočnejší z najstatočnejších zbledli ako stena, no nikto si netrúfol varovať statočného, múdreho vodcu. Ešte dva kroky a stál na hrane. V smrteľnom strachu a s očami doširoka otvorenými sa všetci triasli. Najodvážnejší muži boli odhodlaní stiahnuť vodcu späť, aj keby to malo znamenať porušenie disciplíny, keď v tom spravil jeden krok, druhý a rútil sa rovno do priekopy. Vtedy vznikol zmätok, nárek, krik; strach nad nimi zvíťazil. Niektorí sa dali na útek.

– Stojte, bratia! Načo ten zhon? Takto vy držíte slovo? Musíme tohto múdreho muža nasledovať, lebo on vie, čo robí. Bol by šialenec, ak by sa len tak zahubil. Vpred, za ním! Toto je to najväčšie a možnože aj posledné riziko, posledná prekážka. Ktovie? Možnože na druhej strane tejto priepasti nájdeme nádhernú, úrodnú krajinu, ktorú nám Boh určil. Vpred! Bez obete sa nikam nedostaneme! – také boli rečníkove poučné slová, načo tiež spravil dva kroky vpred, miznúc v priepasti. Nasledovali ho tí najodvážnejší a za nimi sa vrhli všetci ostatní.
Na prudkom svahu tejto širokej rokliny sa ozýval nárek, stonanie, hádzanie sa a vzdychanie. Jeden by bol prisahal, že sa odtiaľ nikdy nikto nedostal živý, už vôbec nie bez zranení a v jednom kuse, avšak ľudský život je neústupný. Vodca mal nezvyčajné šťastie. Počas pádu sa zachytil o kríky, čo mu pomohlo nezraniť sa. Podarilo sa mu dať dokopy a vytiahnuť sa. Kým sa dole ozýval nárek, vzdychanie a plač, nehybne sedel, v tichosti premýšľajúc. Zopár nahnevaných a otlčených ho začalo preklínať, čoho si však vôbec nevšímal. Tí, ktorí mali to šťastie, že sa počas pádu zachytili o krík alebo o strom, sa začali horlivo pokúšať vyšplhať von. Niektorí mali prasknuté hlavy, a tak im po tvárach stekala krv. Nikto nezostal celý, okrem vodcu. Odrazu sa naňho všetci zamračili a v agónií zastonali, no on ani len nezdvihol zrak. Bol potichu a prevzal rozvážny postoj skutočného mudrca!

Prešiel nejaký čas. Počet pútnikov sa neustále zmenšoval. Každý deň si vybral svoju daň. Niektorí odišli zo skupiny a vydali sa späť.

Z veľkej kopy na začiatku zostalo asi len dvadsať pútnikov. Ich vyziabnuté, vyčerpané tváre odrážali znaky zúfalstva, pochýb, únavy a hladu, no nikto sa nezmohol ani na slovo. Všetci boli potichu ako ich vodca a naďalej sa za ním trmácali. Dokonca aj duchaplný hovorca zúfalo potriasal hlavou. Cesta bola vskutku náročná.

Ich čísla sa znižovali každý deň, dokým ich nezostalo iba desať. So skľúčenými tvárami sa namiesto zhovárania len sťažovali a nariekali.

Viac ako na mužov sa ponášali na mrzákov. Niektorí chodili o barlách. Iní si držali ruky v páskach upevnených okolo krku. Na ich rukách bolo množstvo obväzov a obkladov. Aj keby chceli spraviť ďalšie obete, nemohli, pretože na ich telách už nebol takmer žiaden priestor pre akékoľvek ďalšie zranenia.

Dokonca tí najsilnejší a najstatočnejší spomedzi nich takmer stratili vieru a nádej, no naďalej sa nevzdávali; tak je, že nejako s veľkým úsilím krivkali ďalej, sťažujúc sa, plní bolesti. Čo iné im ostávalo, keď sa nemohli vrátiť? Toľko obetí, aby to teraz vzdali?

Padlo šero. Krivkajúc o barlách odrazu zbadali, že vodca sa už nenachádza pred nimi. Ďalší krok a všetci sa rútili do ďalšej priepasti.

– Ach, moja noha! Ach, moja ruka! – zaznel nárek a stonanie. Jeden slabý hlas dokonca preklial ich dôstojného vodcu, no potom stíchol.

Keď vyšlo slnko, vodca ta sedel rovnako ako v deň, kedy bol zvolený. V jeho vzhľade nenastala ani tá najmenšia zmena.
Hovorca vyšplhal von z priepasti, nasledovaný dvoma ďalšími. Znetvorení a krvaví sa obrátili, aby sa pozreli, koľko pútnikov ostalo, no zistili, že sú jediní. Smrteľný strach a beznádej naplnili ich srdcia. Kraj im bol neznámy, hornatý, skalnatý – nikde žiadne cestičky. Dva dni predtým narazili na cestu, nechali ju však za sebou. Vodca ich viedol tadiaľto.
Mysleli na všetkých svojich priateľov a príbuzných, ktorí na tejto fantastickej ceste zahynuli. Smútok omnoho silnejší než bolesť v ich zmrzačených končatinách nad nimi zvíťazil. Na svoju skazu pozerali ich vlastnými očami.

Hovorca vykročil k vodcovi a začal rozprávať unaveným, chvejúcim sa hlasom plným bolesti, zúfalstva a trpkosti.

– Kam ideme teraz?

Vodca mlčal.

– Kam nás vedieš a kam si nás už doviedol? Vložili sme nás a naše rodiny do tvojich rúk a nasledovali sme ťa, zanechajúc naše domovy a hroby našich predkov v nádeji, že by sme sa mohli zachrániť pred skazou v tej neúrodnej zemi. No ty si nás zahubil oveľa horším spôsobom. Bolo za tebou dvesto rodín a pozri sa, koľko je ich tam teraz!

– Hovoríš, že tam nie sú všetci? – zamrmlal vodca bez dvihnutia zraku.

– Ako sa niečo také môžeš spýtať? Pozri sa sám! Zrátaj, koľko nás na tejto nešťastnej ceste zostalo! Pozri, v akom sme stave! Zomrieť by bolo lepšie, než sa takto zmrzačiť.

– Nemôžem sa na teba pozrieť!

– Prečo nie?

– Som slepý.

Nastalo mŕtvolné ticho.

– Stratil si zrak počas cesty?

– Slepý som sa narodil!

Trojica zúfalo zvesila hlavy.

Jesenný vietor zlovestne fúkal skrz hory a priniesol so sebou suché lístie. Hmla sa vznášala nad kopcami a v chladnom, hmlistom vzduchu sa trepotali havranie krídla. Zaznené krákanie so sebou nieslo nešťastie. Slnko bolo zahalené oblakmi, ktoré sa náhlivo valili ďalej a ďalej.

Trojica na seba s čírou hrôzou pozrela.

– Kam môžeme ísť teraz? – zamrmlal jeden vážne.

– Nevieme!


Belehrad, 1901.
Pre Projekt “Radoje Domanović” preložil Martin Belás, 2020.

Vodca (2/3)

(predchádzajúca strana)

Ďalší deň sa zhromaždili všetci, ktorí mali odvahu vydať sa na dlhú cestu. Viac než dvesto rodín prišlo na stanovené miesto. Len niekoľko ich zostalo doma, aby sa postarali o starú domovinu. 

Pohľad na túto hromadu úbohých ľudí, ktorých trpké nešťastie prinútilo opustiť krajinu, kde sa narodili a kde ležali hroby ich predkov, bol vskutku smutný. Ich tváre boli vyziabnuté, vyčerpané a opálené. Trápenie počas mnohých dlhých a namáhavých rokov sa na nich podpísalo, a ukázalo obraz biedy a trpkého zúfalstva. Avšak v tomto okamihu bol videný prvý záblesk nádeje – nepochybne zmiešaný s túžbou po domove. Slza stiekla po vráskavej tvári starého muža, ktorý zúfalo zavzdychal a potriasol hlavou so závanom zlej predtuchy. Radšej by na nejaký čas zostal, aby mohol tiež zomrieť medzi týmito skalami, namiesto hľadania lepšieho domova. Mnoho žien nahlas lamentovalo a lúčilo sa s ich mŕtvymi milovanými, ktorých hroby práve opúšťali.

Muži sa snažili nasadiť statočnú tvár a kričali, – Nuž, chcete naďalej hladovať v tejto zatratenej zemi a žiť v týchto chatrčiach? – V skutočnosti by najradšej vzali celý ten prekliaty kraj so sebou, keby to bolo možné.

Bol tam zvyčajný hluk a krik ako v každom dave ľudí. Muži i ženy si nedali pokoja. Deti vrieskali v kolískach na chrbtoch ich matiek. Dokonca ani dobytok nebol celkom kľudný. Nebolo ho príliš mnoho, tu a tam nejaké to teliatko a potom vychudnutý, chlpatý kôň s obrovskou hlavou a tučnými nohami, na ktorého nakladali staré deky, vaky a dokonca i dve vrecia na sedlo, takže sa to úbohé zviera hojdalo pod všetkou tou váhou. Predsa sa však zvládlo udržať na nohách a z času na čas zaerdžať. Ostatní nakladali osly; deti zasa ťahali psy na vodidlách. Rozprávanie, krik, nadávky, nárek, plač, štekot, erdžanie sa hemžili jedno cez druhé. Dokonca aj oslík párkrát zahíkal. Avšak vodca neutrúsil jediné slovo, akoby sa ho nič z toho vôbec netýkalo. Skutočne múdry muž!

Len zamyslene a potichu sedel, hlava sklonená. Tu a tam si odpľul; to bolo všetko. No vďaka jeho zvláštnemu správaniu jeho popularita rástla tak rýchlo, že by všetci za ním išli skrz oheň i vodu, ako sa u nich hovorí. Bolo možné začuť nasledovné rozhovory:

– Mali by sme sa tešiť, že sme našli takého dobrého muža. Nedajbože by sme boli vyrazili bez neho! Zahynuli by sme. On je skutočne inteligentný, to vám hovorím! Je tichý. Doteraz nepovedal jediné slovo! – povedal jeden, pozerajúc na vodcu s hrdosťou a rešpektom v očiach.

– A čo by mal povedať? Kto veľa rozpráva, ten málo premýšľa. Chytrý muž, to je za jasno! On len dumá a nič nevraví, – dodal ďalší a tiež pozrel na vodcu s úctou.

– Viesť toľkých ľudí nie je jednoduché! Musí si zoradiť všetky myšlienky, pretože má na pleciach veľké bremeno, – povedal zasa prvý hovoriaci.

Nadišiel čas započať. Počkali však ešte nejakú chvíľku, aby zistili, či by si to niekto ešte nerozmyslel a nepridal sa k nim, no keďže sa tak nestalo, nehodlali dlhšie otáľať.

– Nemali by sme už vyraziť? – spýtali sa vodcu.

Postavil sa bez jediného slova.

Tí najstatočnejší muži sa okamžite zhromaždili vôkol neho, aby boli v prípade nebezpečenstva či núdze poruke.

Vodca, zamračený, s hlavou sklonenou, prešiel pár krokov, dôstojne pred sebou hojdajúc palicou. Zhromaždenie ho za jeho chrbtom nasledovalo a niekoľkokrát zakričalo, “Nech žije náš vodca!” Prešiel ešte zopár krokov a narazil do plota pred dedinskou halou. Tam, prirodzene, zastal; skupina tým pádom zastala tiež. Vodca potom kúsok odstúpil a zopár ráz poklopal palicou po plote.

– Čo chceš, aby sme spravili? – spýtali sa.


– Čo máme spraviť? Zbúrať ten plot! To musíme spraviť! Nevidíte snáď, ako nám to ukazuje jeho palicou? – kričali tí, čo stáli vôkol neho.

– Tam je bránka! Je tam bránka! – kričali deti a ukazovali na bránu naproti nim.

– Pst, ticho, deti!

– Boh nám pomáhaj, čo sa to deje? – prežehnalo sa zopár žien.

– Ani slovo! On vie, čo robiť. Zbúrajte ten plot!

V momente bol plot preč, akoby tam nikdy ani nebol.

Prešli cez plot.

Sotva prešli sto krokov, keď vodca narazil do velikánskeho tŕnistého kríka a zastal.

S veľkými ťažkosťami sa mu podarilo vytiahnuť a vtedy začal ukazovať palicou na všetky strany. Nikto sa nepohol.

– A čo sa deje teraz? – zakričali tí vpredu.

– Skoste ten tŕnistý krík! – kričali tí, ktorí stáli okolo vodcu.

– Tam je cesta, za tými tŕňovými kríkmi! Tam je! – kričali deti a dokonca aj niekoľko ľudí vzadu.

– Tam je cesta! Tam je cesta! – posmievali sa tí navôkol vodcu a rozčúlene napodobňovali ostatných. – A ako môžeme my, slepí muži, vedieť, kam nás vedie? Všetci nemôžu dávať rozkazy. Vodca pozná najlepšiu a najpriamejšiu cestu. Skoste ten tŕnistý krík!

Vrhli sa na vyčistenie cesty.

– Au, – zakričal niekto, komu sa v ruke zasekol tŕň a ktosi iný, koho do tváre zasiahla černicová vetva.

– Bratia, nič nie je zadarmo. Musíte si niečo vytrpieť, aby ste uspeli, – povedal im ten najstatočnejší zo skupiny.

Po veľkom úsilí prenikli cez krík a posunuli sa dopredu.

Po ďalšom putovaní narazili na hŕbu polien. Aj tieto odhodili na stranu. Potom pokračovali ďalej.

Za prvý deň prekonali len veľmi malú vzdialenosť, pretože sa museli vysporiadať s niekoľkými podobnými prekážkami. A toto všetko len s malou zásobou jedla, pretože niektorí priniesli len suchý chlieb a trochu syra, zatiaľ čo ostatní mali iba trochu chleba na zahnanie hladu. Iní nemali vôbec nič. Našťastie bolo zrovna leto, a tak tu a tam našli ovocný strom.

A tak, napriek tomu, že na prvý deň prešli len malú vzdialenosť, sa cítili veľmi unavení. Nezjavili sa žiadne veľké nebezpečenstvá a ani žiadne nehody. Pri takej veľkej akcií sa nasledujúce udalosti musia, prirodzene, považovať za maličkosti: tŕň zaseknutý v oku jednej ženy, ktoré prekryla vlhkým kusom látky; jedno z detí zvrešťalo a potklo sa o poleno; nejaký starý muž sa potkol o černicový krík a vytkol si členok; keď mu na to dali mletú cibuľu, muž statočne vydržal všetku bolesť a opierajúc sa o jeho palicu krivkal statočne za vodcom. (Pravda, podaktorí vraveli, že starec o členku len klamal, že to iba predstieral, pretože dychtil po návrate.) Čoskoro už zostalo len zopár takých, ktorí nemali tŕň v ruke alebo škrabance na tvári. Muži všetko vydržali hrdinsky, kým ženy preklínali hodinu odchodu a deti prirodzene, plakali, pretože nerozumeli, že celá tá drina a plahočenie budú vraj bohato odmenené.

Vodcovi sa, na radosť všetkých, nestalo vôbec nič. Úprimne, ak máme hovoriť pravdu, bol poriadne chránený, ale aj tak mal ten chlap jednoducho šťastie. Prvú noc sa pri ohnisku všetci modlili a ďakovali Bohu za to, že dnešná cesta bola úspešná a že nič, ani len to najmenšie nešťastie, nepostihlo ich vodcu. Potom začal jeden z najstatočnejších mužov rozprávať. Na tvári mal škrabance od černicových kríkov, no jednoducho si ich nevšímal.

– Bratia, – začal. – Jeden deň cesty máme úspešne za nami, vďaka Bohu. Cesta nie je ľahká, ale musíme to vydržať, lebo všetci vieme, že nás táto náročná cesta zavedie k šťastiu. Nech všemohúci Boh ochraňuje nášho vodcu pred akýmkoľvek úrazom, aby nás mohol naďalej úspešne viesť.

– Ak bude zajtrajší deň ako ten dnešný, prídem aj o svoje druhé oko! – zvolala nahnevane jedna z žien.

– Au, moja noha! – nariekal starec, podporujúc ženinu poznámku.

Deti naďalej kňučali a plakali, a ich matky mali problém ich umlčať, aby bolo hovorcu počuť.

– Áno, prídeš o svoje druhé oko, – vybuchol v hneve, – a bodaj by si prišla o obe! To, že jedna žena stratí oko, nie je pre takú veľkú vec nejaké veľké nešťastie. Hanba ti! To nikdy nemyslíš na blaho pre svoje deti? Nech v tomto úsilí zahynie polka z nás! Aký v tom bude rozdiel? Čo je jedno oko? Načo sú ti oči, keď je tu niekto, kto na nás dohliada a vedie nás za šťastím? Mali by sme sa vzdať nášho záväzku iba kvôli tvojmu oku a starcovej nohe?

– On klame! Ten starý muž klame! Len to predstiera, aby sa mohol vrátiť, – zazneli hlasy zo všetkých strán.

– Bratia, ktokoľvek z vás nechce ďalej pokračovať, – ozval sa znova rečník, – nechajte ho namiesto sťažovania sa a škriepenia nás ostatných odísť. Čo sa mňa týka, ja budem naďalej nasledovať tohto múdreho vodcu až do posledného dychu!

– Všetci ho budeme nasledovať! Budeme ho nasledovať až do smrti!

Vodca mlčal.

Všetci naňho upreli pohľady a šepotali:

– Je pohltený v svojich myšlienkach!

– Múdry to muž!

– Pozrite na jeho čelo!

– Stále sa mračí!

– Vážny!

– Je statočný! To na ňom vidieť všade.

– Kľudne to zopakuj! Plot, polená, tŕne – cez všetko sa prediera. Pochmúrne klepe jeho palicou, nič nevraví a vy musíte uhádnuť, na čo zrovna myslí.

(ďalšia strana)

Vodja (2/3)

(prejšnja stran)

Naslednji dan se je zbralo vse, kar je imelo kaj poguma, da odide na dolgo pot. Več kakor dve sto družin je prišlo na določeno mesto in le malo jih je še ostalo, da bi varovali svoje staro ognjišče.

Žalostno je bilo gledati to množico revnega prebivalstva, ki ga je kruta stiska gnala, da so zapuščali kraje, kjer so se rodili in kjer so bili grobovi njih prednikov. Obrazi so jim bili koščeni, shujšani, od sonca ožgani: trpljenje jim je v dolgi vrsti mučnih let zarisalo svoje sledove na njih in dalo izrazu podobo stiske in bridke brezupnosti. Toda v tem trenutku je zasijal v njih očeh prvi žarek nadeje, pa tudi žalosti za zapuščenim domovjem. Marsikateremu starcu so se udrle solze po nagubanem licu, obupno je vzdihoval, majal z glavo poln neke slutnje in bi najrajši ostal in počakal še kak dan, da bi še sam pustil svoje kosti na tej kršni zemlji, kakor pa da bi si šel iskat boljšo domačijo: mnoge ženske so glasno tarnale in se tuleč poslavljale od grobov, ki so jih zapuščale; možje so se premagovali, da se ne bi še sami raznežili. Vpili so: »Prav, pa želite mar, da bi še dalje stradali v teh prekletih krajih in živeli v teh kajžah?« Pa najrajši bi odnesli s seboj še ves ta prekleti svet s svojimi revnimi bajticami vred, če bi se le kako dalo.

Dvigal se je hrup in vrišč kakor v vsaki množici. Razburjeni so bili moški in ženske, a tudi otroci, ki so jih nosile matere na hrbtih in v zibkah, so pričeli cviliti; še živina je bila nekam razburjena. Živine so imeli bolj malo, pa vendar je bila tu pa tam kaka kravica ali pa kakšno shujšano, kosmato kljuse z veliko glavo in z debelimi nogami, pa še tem so natovorili cele kupe nekih ponjav, torb ali pa po dve vreči na vsako stran sedla, da se je revež kar krivil pod bremenom, a se vendar šiloma spet držal pokonci in kakšen celo zahrzal; drugi so spet otovorili osle; fantiči so vlekli s seboj pse na verigah. Vse je bilo torej samo pomenek, vrišč, zmerjanje, tarnanje, lajež, jok, hrzanje in še neki osel je dvakrat trikrat zarigal, vodja pa ni črhnil niti besedice, kakor da se ga vsa ta množica in ta direndaj ni prav nič tikala. Pravi modrijan!

Nepretrgoma je sedel tam s pobešeno glavo, molčal in premišljeval, komaj da je kdaj pa kdaj pljunil predse, to je bilo vse. Toda prav zaradi tega njegovega vedenja je njegova priljubljenost tako narastla, da je bil vsakdo zmožen vreči se v ogenj in v vodo zanj, kakor pravijo. Med premnogimi se je utegnil slišati na primer takle pomenek:

»Veš kaj, lahko smo srečni, da smo naleteli na takega moža, ker če bi se odpravili brez njega na pot, bog prizanesi, bi bilo to hudó in nápak, propadli bi. To ti je pamet, brate moj! Samo molči, še besedice ni črhnil!« je rekel nekdo in se s strahom in spoštovanjem ter ponosom ozrl na vodjo.

»Kaj pa naj bi govoril? Kdor veliko govori, malo misli. Moder človek seveda samo molči im premišlja!…« je dostavil drugi in tudi on s strahom in spoštovanjem pogledal na vodjo.

»Pa saj ni lahka stvar biti vodja tolikšnega ljudstva! Zato mora tudi misliti, ko je že prevzel tako veliko dolžnost,« je spregovoril spet prvi.

Napočil je čas odhoda. Počakali so še malo, če se ne bi še kdo domislil, da pojde z njimi, ko pa ni bilo nikogar več, niso smeli več odlašati.

»Ali ne bi krenili?« so vprašali vodjo.

Ta je brez besede vstal.

Vodjo so takoj obstopili najpogumnejši možje, da bi mu ob kakem nesrečnem naključju priskočili na pomoč in bi ga varovali, da se mu ne bi pripetilo kaj nevarnega.

Vodja se je s čudno mračnim obrazom, s pobešeno glavo, parkrat prestopil, dostojanstveno mahaje s palico pred seboj, in množica se je premaknila za njim in nekolikokrat zavpila: »Živel!« Vodja je napravil še nekaj korakov ter udaril s palico po plotu kraj občinske zgradbe. Tu se je seveda ustavil, ustavila se tudi množica. Vodja se je malo odmaknil ter dvakrat-trikrat udaril s palico po plotu.

»Kaj naj storimo?« so vprašali.

On je molčal.

»Kako, kaj naj storimo? Podrimo vendar plot! To storimo! Saj vidiš, da je dal mož s palico znamenje, kaj je treba storiti!« so zavpili tisti, ki so bili okrog vodje.

»Saj so tamle vrata, tam so vrata!« so zavpili otroci in pokazali na vrata, ki so bila na drugi strani.

»Psst, otroci, mir!«

»Bog vas previdi, kaj pa počnemo!« se je pričelo križati nekaj žensk.

»Niti besedice, on že ve, kaj je treba. Podrimo plot!«

Kakor bi trenil, je padel plot, ko da ga nikoli ni bilo.

Krenili so tam prek.

Niso napravili niti sto korakov, že se je vodja zapletel v veliko trnjevo goščo in se ustavil. Z naporom se je iztrgal iz nje ter pričel s palico udarjati zdaj na levo, zdaj na desno. Vsi so obstali.

»Kaj pa je zdaj spet?« so zavpili oni tam zadaj.

»Treba je prodreti skozi to trnje,« so kliknili tisti okrog vodje.

»Pa saj je pot okrog trnja! Saj je pot okrog trnja!« so zavpili otroci in tudi mnogi moški iz ozadja.

»Saj je pot, pot!« so se srdito posmehovali tisti okrog vodje — »kdo pa ve, kod nas hoče voditi, vi slepci slepi? Vsi ne moremo ukazovati. On že ve, kod je bolje in bliže! Predrimo skozi ta trnjevi grm!«

Začeli so se prebijati.

»O joj!« je zastokal kdo pa kdo, ki se mu je zaril trn v roko ali pa mu je bodica oprasnila lice.

»Brez truda, bratec, se še čevelj ne obuje. Treba nam je prenesti vse muke, če hočemo uspeti,« so odgovorili na to najpogumnejši.

Prodrli so po mnogih naporih skozi trnjevo goščo in krenili dalje.

Hodili so malo časa, že so naleteli na neke drogove.

Podrli so tudi te in se odpravili dalje.

Veliko ta dan niso prehodili, ker so morali premagati še nekaj manjših podobnih zaprek in to ob pičli hrani, kajti nekateri so vzeli s seboj samo suh kruh pa malo smokev h kruhu, nekateri samó kruh, da bi si vsaj tu pa tam potešili lakoto, nekateri pa še kruha niso imeli. Še bog, da je bil poletni čas, da so vsaj sem in tja naleteli na kakšno sadno drevo.

Tako so prvi dan bolj malo prehodili in se počutili hudo utrujene. Hude nevarnosti se niso pokazale pa tudi hudih nesreč ni bilo. Seveda se mora pri takem velikem pod vzet ju zmerom računati s kakimi malenkostmi; neko žensko je oplazil trn po levem očesu, da si ga je morala obvezati z mokro cunjo; nekega otroka je udaril drog po nožicah, da je šepal in javkal, neki starec se je zapletel med bodeče veje, padel in si izpahnil nogo; povili so mu jo s stolčeno čebulo, on pa je junaško prenašal bolečine in hodil pogumno dalje za vodjo, opirajoč se na svojo palico (mnogi so kajpada pravili, da se očka samo dela, da si je izpahnil nogo, češ da bi se rad vrnil); navsezadnje jih je bilo le malo, ki ne bi imeli kakega trnja v roki ali pa ne bi bili opraskani po obrazu. Moški so junaško trpeli, ženske pa so preklinjale uro, ko so se odpravile na pot, a otroci so seveda jokali kakor otroci sploh, ker pač niso razumeli, kako bogato bodo nagrajene njihove muke in bolečine.

V največjo srečo in radost vseh se vodji ni zgodilo nič hudega. Po pravici povedano, pa so nanj tudi najbolj pazili, a vendar, vendar — človek ima tudi srečo.

Na svojem prvem nočišču so pomolili in se zahvalili bogu, da so prvi dan tako srečno potovali in da se njihovemu vodji ni pripetilo nikako, niti najmanjše zlo. Nato je povzel besedo nekdo iz skupine onih nazpogumnejših. Prek lica se mu je vila trnjeva praska, toda on se ni zmenil za to:

»Bratje!« je začel — »en dan imamo hvala bogu srečno za seboj. Pot ni lahka, a junaško moramo premagati vse ovire, ko vemo, da nas vodi ta naporna pot k sreči. Naj nam milostljivi bog varuje našega vodjo vsega zla, da bi nas še nadalje tako uspešno vodil…«

»Če pojde tako, bom jutri izgubila še levo oko!…« je jezno zagodrnjala neka ženska.

»Joj meni, moja noga!« je zatarnal očka, opogumljen s pripombo one ženske.

Otroci so se že tako cmerili in vekali, da so jih matere komaj mirile, da so slišale govornikove besede:

»Res, še drugo oko boš izgubila,« je planil govornik, »pa če obojne izgubiš! Kaj pa je to, če izgubi kaka ženska oko za tako veliko stvar? To je sramota. Ali pa si pomislila na blaginjo in srečo svojih otrok? Če nas polovica propade za to stvar, ni vse to nič. Čudo prečudno: eno oko! A kaj bi oči tebi, ko imamo moža, ki gleda in nas vodi k sreči? Naj mar zaradi očesa ali tiste očkove noge opustimo to plemenito podvzetje?«

»Očka laže! Stari laže in se samo dela tako, da bi se lahko vrnil!« so se začuli glasovi z vseh strani.

»Komur se ne da hoditi, bratje,« je spet povzel govornik, »naj se kar vrne, nikar pa da tarna in bega še druge. Kar se mene tiče, pojdem za tem modrim vodjo, dokler bom živ.«

»Vsi mi, vsi pojdemo za njim, dokler bomo živi.«

Vodja je molčal,

Ljudje so pa začeli spet gledati in šepetaje govoriti:

»Samo molči in premišljuje!«

»Moder človek!«

»Glej, kakšno čelo ima!«

»In kako je čudno mračen.«


»Pogumen je, vidi se po vsem.«

»Pogumen in še kako: plot, drogove, trnjeve gošče, vse zdrobi. Samo s palico ti udari ves namršen in ne spregovori besedice, ti pa glej potem, kako in kaj.«

(naslednja stran)

Vůdce (2/3)

(předchozí stránka)

Druhý den zrána se sešli všichni, co měli odvahu podniknout dalekou cestu. Přes dvě stě rodin dorazilo na smluvené místo, jen hrstka lidí zůstala doma, aby střežili stará rodová ohniště.

Byl to smutný pohled na zástupy chudáků, jež krutá bída donutila opustit kraj, kde spatřili světlo světa a kde byly hroby jejich dědů. Obličeje měli vyzáblé, zmožené, sluncem spálené, nekonečná řada let strázní a utrpění je zrůznila trpkostí a zoufalstvím. V této chvíli se v jejich očích rozsvítily plamínky naděje, ale i smutku z loučení s rodným krajem. Nejednu starou vrásčitou tvář smáčely slzy; starouškové bolestně vzdychali a ustaraně potřásali hlavou: nebylo by lepší přečkat těch pár pátků, co jim ještě zbývá, tady doma? Nehledat novou, vlídnější vlast, a radši složit kosti tady v tom lakotném kamení? Ženy se rozžehnávaly s mrtvými, jejichž hroby opouštěly, a usedavě plakaly. A chlapi, aby zakryli dojetí, je okřikovali: „Vyvádíte, jako byste chtěly dál hladovět na téhle zatracené jalovině, dál chcípat v těch ubohých chatrčích!“ A přitom by sami nejraději ten tisíckrát prokletý kraj i ty bídné chýše vzali s sebou — jen kdyby to šlo!

Všude vřava a hluk — jako vždycky, když se sejde tolik lidí. Nebyli rozčilení jen dospělí, poplakávaly i děti, které matky nesly v konejškách na zádech; ba i dobytek zneklidněl. Neměli ho pravda mnoho, ale přece jen se tu a tam našla nějaká kravka či nějaká ta vychrtlá kosmatá herka s velkou hlavou a silnýma nohama, na niž naložili hromadu všelijakých houní a brašen nebo navěsili pytle z každé strany sedla, a ona se chuděra sotva motala pod tím břemenem, ale držela se a nepadla, jen občas zařehtala; jiní zas naložili hřbet oslíkovi; a haranti táhli za sebou na řetěze psy. Všude plno řečí, křiku, nadávek, nářku, pláče, štěkotu, řehtání, dokonce i jeden osel párkrát zahýkal, jenom vůdce mlčel a mlčel, jako by se ho ten dav a ta vřava pranic netýkaly. Pravý mudrc!

Stále tam tak nehnuté seděl: se skloněnou hlavou, pohroužen v myšlenkách, ledaže si sem tam odplivl — ale to bylo všecko. A právě tím svým chováním si všecky tak získal, že každý byl ochoten pro něho — jak se říká — skočit třeba do ohně či do vody. Chvály na všech stranách nebylo konce:

„Panečku, měli jsme víc štěstí než rozumu, že jsme padli na takového člověka, nedej Pánbůh, kdybychom se byli pustili do světa bez něho, to by byl s námi ámen! Pravý myslitel, člověče zlatá! Jenom mlčí, ani slovo mu přes rty nepřejde!“ unášel se jeden, zíraje se zbožnou úctou na vůdce.

„Proč by mluvil? Mluviti stříbro, mlčeti zlato! Myslitel jak zákon káže, bratříčku! Mlčí a o něčem bádá!“ přidal se hned druhý a neméně uctivě se zahleděl na vůdce.

„Však to taky dá nějakého koumání, vést tolika lidu! Musí přece myslet, když na sebe vzal takovou odpovědnost!“

Přiblížila se chvíle odchodu. Ještě trochu počkali, ale když už nikdo další nepřišel, nedalo se více otálet.

„Vyrazíme?“ otázali se vůdce.

Beze slova povstal.

Po jeho boku se hned seskupili nejstatečnější muži — cestou může číhat všelijaké nebezpečí, budou vůdce hlídat, aby se mu nedejbože nic nestalo.

Vůdce, jako vždy zachmuřený a se sklopenou hlavou, mávaje s velebnou důstojností holí, udělal několik kroků a dav se s vítězoslavným jásotem hnul za ním. Vůdce popošel ještě krok, dva a narazil do plotu obecního úřadu. Zůstal stát a dav pochopitelně rovněž. Vůdce ucouvl a několikrát udeřil holí do plotu.

„Co teď?“ ptali se lidé.

Vůdce neodpovídal.

„Nechápete? Máme zbourat plot! To je přece jasné! Vidíte, že nám dává holí znamení, co máme dělat!“ rozhulákali se ti po vůdcově boku.

„Vždyť tamhle je branka!“ vypískly děti a ukazovaly na branku v protější straně plotu.

„Buďte zticha, děti!“

„Pánbůh s námi a zlé pryč!“ křižovaly se ženské.

„Už ani slovo! On ví, co je třeba. Povalte plot a hotovo!“

Netrvalo dlouho a bylo po plotu.

Vyrazili dál.

Neušli ani sto kroků a vůdce se znovu zastavil: uvízl v křoví. S námahou se vyprostil a začal bouchat holí do země, chvíli vlevo, chvíli vpravo. Dav stanul a lidé, co šli docela vzadu, zahartusih:

„Co je zas?“

„Máme projít křovím!“ tlumočili vůdcovi pobočníci.

„Vždyť vedle toho křoví je cesta!“ rozvřískaly se děti, a přizvukovali jim i mnozí dospělí z posledních řad.

„Cesta, cesta!“ pošklebovali se pobočníci. „Ale nikdo neví jaká, nejmíň vy, slepci slepí zabednění! Nechte si své rozumy! Jediná cesta je pro nás ta, kterou nás vede náš vůdce! A hybaj do křoví!“

A tak se dav vrhl do hustých křovisek.

Sem tam se ozvalo zabědování, jak se někomu zapíchl trn do ruky nebo jak ho švihla ostružina do tváře.

„Účel světí prostředky, holenkové! Kdo se dal na vojnu, musí bojovat!“ povzbuzovali je stateční pobočníci.

Dlouho trvalo a dost zkusili, než se všichni prodrali tím roštím. Pak pokračovali v cestě.

Zakrátko narazili na nijaké ohrady. I ty samozřejmé povalili a hrnuli te dál.

Daleko toho dne neušli, poněvadž museli překonat ještě pár podobných překážek, a mimoto jim většinou pořádně kručelo v břiše; nikdo li s sebou vzal pro zahnáni hladu chleba a kus sýra, někdo jen suchý krajíček, ale nikdo neměl ani to. Naštěstí bylo jeltě léto, takže se tu a tam našlo trochu ovoce.

Nedošli daleko, a přitom byli velice unavení. Nic nebezpečného je prozatím neohrozilo, ani nedošlo k žádnému velkému neštěstí. S drobnými nepříjemnostmi se při tak velkém podniku musí počítat: jedna žena si poranila v trní oko, a tak si ho ovázala mokrým hadrem; jedno dítě se praštilo do nožičky o plaňku z plotu a teď chudinka pajdalo a plakalo: jeden děda se zapletl do ostružiní, upadl a vyvrkl si nohu; dali mu na to obklad z cibule a on hrdinsky snášel bolest, podepíral se o hůl a srdnatě se belhal vpřed za moudrým vůdcem. (Hned se samozřejmě našli pofouchlíci, co se nechali slyšet, že děda lže, žádnou nohu si nevyvrkl, jen to tak hraje, poněvadž má tisíc chutí se vrátit domů.) Kolem a kolem vzato, jen málokdo neměl nějaký ten tm v ruce či šrám na obličeji. Chlapi to nesli jako chlapi, ženské proklínaly chvíli, kdy se vydaly na cestu, no a děti?Že se vůbec ptáte! Ty brečely, protože netušily, jak bohatá odměna je čeká za všecko to trápení a bolesti.

K nesmírné radosti všech vůdce nepotrefilo vůbec nic. Bodejť by taky ne, vždyť ho jeho stateční pobočníci střežili jako oko v hlavě! A byl to přece vyvolenec štěstěny!

Než se uložili k spánku, pomodlili se k Pánubohu a poděkovali mu, že jim dopřál ve zdraví přežít první den a že se jejich vůdci nic nestalo — ani co by se za nehet vešlo. Pak pronesl řeč jeden ze svity statečných. Na obličeji se mu skvěl škrábanec od ostružiny, ale kampak na hrdinu s takovou lapálií!

„Bratři!“ oslovil poutníky. „Díky milostivému Pánubohu máme první den šťastně za sebou. Naše cesta není pravda vystlaná růžemi, ale musíme se vzmužit a zdolat všecky překážky — vždyť přece víme, že tato strastiplná pouť vede k naší spáse! Kéž nejmilostivější Bůh ráčí ochránit od všeho zlého našeho vůdce, aby nás mohl i nadále prozíravě vést…“

„Jestliže nás tak prozíravě povede dál, přijdu i o druhé oko!“ zavrčela dopáleně žena s mokrým hadrem na oku.

„Auvej! A co moje noha?“ zaúpěl děda s vyvrknutou nohou, jemuž ženina slova dodala odvahy.

A co teprve děti! Ty pofňukávaly a pobrekávaly vlastně pořád; matkám dalo velkou práci je jakžtakž uchlácholit, aby bylo slyšet řečníka.

„No bože, tak přijdeš i o druhé oko,“ zaryčel řečník, „nebudeš mít ani jedno! To je krámů, když nějaká ženská oslepne pro velkou věc! Že ti není hanba! Myslíš ty vůbec na dobro a štěstí svých dětí? I kdyby třeba polovina z nás zahynula pro naši věc, nic to neznamená! Ty toho naděláš kvůli očím! Nač potřebuješ oči, když máme někoho, kdo vidí za nás a vede nás do náruče blaženosti? Máme se snad kvůli tvým očím a dědově noze vzdát svého vznešeného cíle?“

„Děda lže, až se mu od huby práší! Nic mu není a lže, aby se mohl vrátit!“ přisazovali si poťouchlíci.

„Komu se nechce dál, bratři,“ rozhorlil se mluvčí statečných, „ať se vrátí a neheká nám tu a nepobuřuje! Co mě se týče, já našeho moudrého vůdce budu následovat do posledního dechu!“

„Všichni za ním půjdeme, dokud nepadneme!“

Vůdce mlčel.

A lidé na něho upírali obdivné zraky a šeptali si:

„Jenom mlčí a přemýšlí!“

„Inu mudrc!“

„Vidíte to myslitelské čelo?“

„A jak je věčně zamračený!“

„Vážný člověk, co chceš!“

„A kurážný, to je vidět na každém kroku!“

„Moje řeč! Žádná překážka ho nezarazí. Ohrady, ploty, houštiny — všechno musí z cesty! Neřekne ani slovo, jenom zamračeně zaťuká tou svou holí — a my abychom si s tím poradili, jak umíme!“

(další stránka)

Przywódca (2/3)

(poprzednia część)

Następnego dnia o świcie na umównionym miejscu pojawiło się ponad dwieście rodzin przygotowanych do drogi. Troche ludzi jednak zostało, by strzec starego domowego ogniska.

Smutno było patrzeć na ten tłum ludzi zmuszonych przez biedę do opuszczenia kraju przodków. Twarze wędrowców były kościste, wyczerpane, spalone słońcem. Lata męki wycisnęły swoje piętno, przydawszy obliczom wyrazu goryczy i rozczarowania. Jednakże w tej chwili widać było w ich oczach pierwszy promyk nadziei, chociaż niepozbawiony tęsknoty za krajem przodków. Niejednemu staruszkowi popłynęły ciurkiem łzy po twarzu, niejeden westchnął ciężko, pokręcił głową, gdyż pełen obaw najchętniej by został i pożył tu jeszcze trochę. Wolałby właśnie na tych kamieniach złożyć swoje kości, niżeli szukać lepszego kraju. Kobiety opłakiwały zmarłych i żegnały się z grobami przodków. Mężczyźni odrywali je siłą od mogił i żeby się samemu nie wzruszyć, pokrzykiwali na nie: „Czy chcecie, byśmy nadal głodowali w tym przeklętym kraju i mieszkali w tackih ruderach?“. Jednak oni także najchętnije zabraliby ten biedny kraj i te marne rudery ze sobą.

Jak to w tłumie bywa – zamęt był nie do opisania. Niepokój udzielił się wszystkim. Dzieci płakały. Nawet bydło zachowywało się niespokojnie. Bydła było niewiele, ale tu i ówdzie znalazła się jakaś krowina, a nawet chude, kudłate szkapy z wielkimi głowami i grubymi nogami. Ładowano na ich grzbiety grube koce, torby lub juki po obu stronach siodła, więc się biedne uginały pod ciężarem ponad ich siły. Czasami zbierały w sobie resztki sił, by zarżeć. Ktoś załadował cały swój dobytek na osła. Dzieci wlokły za sobą psy na łańcuchach. Z tłumu dobiegały odgłosy rozmów, krzyki, przekleństwa, zawodzenia, płacz, narzekania, ujadanie psów, a nawet jakiś osioł zaryczał kilka razu. Przywódca nie okazywał żadnego zainteresowania i nie powiedział ani słowa, tak jakby cały ten zamęt nie dotyczył go w najmniejszym stopniu. Prawdziwy mędrzec!

Siedział tak sobie ze spuszczoną głową, zatopiony w myślach i milczący. Od czasu do czasu splunął i to wszystko. Wskutek takiego zachowania jego popularność wzrosła do tego stopnia, że każdy był gotów pójść za nim na koniec świata lub skoczyć w ogień. Tu i ówdzie można było usłyszeć taką oto rozmowę:

– Doprawdy, mamy szczęście, że trafiliśmy na takiego człowieka. Gdybyśmy, nie daj Boże, wyruszyli bez niego, byłoby po nas! On jest mądry! Cały czas milczy, słowen się nie odzywa! – wypowiedziawszy te słowa, mówca spojrzał na wodza z głębokim szacunkiem i dumą.

– A co ma mówić? Krowa, która dużo ryczy, mało mleka daje. Rozumie się samo przez się, że mądry człowiek głównie milczy i ciągle o czymś myśli!… – dodał inny i również z głębokim szacunkiem popatrzył na wodza.

– To nie jest proste poprowadzić tyle ludzi! Na pewno się zastanowił, skoro przyjał na siebie taki obowiązek! – dodał ten pierwszy.

Nadszedł czas udania się w drogę. Czekano jeszcze trochę, czy jeszcze komuś nie przyjdzie na myśl przyłączyć się, ale ponieważ nie było już więcej chętnych, nie można było dłużej zwlekać z wymarszem.

– Czy wyruszamy? – zapytali wodza.

Na te słowa podniósł się bez słów.

Natychmiast zgromadzili się wokół niego najodważniejsi, którzy chcieli być przy nim na wypadek niebezpieczeństwa.

Wódz o zasępionym obliczu i z pochyloną głową zrobił kilka kroków dostojnie machając laską przed sobą, tłum zaś ruszył za nim i krzyknał kilkakrotnie: „Niech żyje!“. Wódz zrobił następne kilka kroków, po czym wpadł na budynek gminy. Tu oczywiście musiał się zatrzymać. Zatrzymał się także tłum. Wódz się trochę cofnął, po czym stuknął laską kilka razy w płot okalający budynek.

– I co teraz? – zapytali.

Ale on milczał.

– Jak to, co teraz? Przewrócić płot! To trzeba! Widzisz, że człowiek daje laską znak, co trzeba robić! – krzyknęli zgromadzeni przy wodzu.

– O, tu jest furtka… jest furtka! – zawołały dzieci i pokazały furtkę po drugiej stronie płotu.

– Pssst, cicho dzieci!

– Boże, miej nas w swojej opiece! – jakieś kobiety przeżegnały się.

– Ani słowa! On wie, co trzeba robić. Rozwalamy płot!

Po chwili płot przestał istnieć.


Nie uszli nawet stu kroków, kiedy wódz wpadł w cierniste krzaki i ani kroku dalej. Z trudem się wycofał i poczał laską macać na prawo i lewo.

– I co tam znowu? – krzyczą ci z tyłu.

– Wytrzebić krzaki! – zawołali poplecznicy wodza.

– O, jest droga za krzakami! Jest droga za krzakami! – zakrzyknęły dzieci i wiele osób z tyłu.

– Oto droga, oto droga! – przedrzeźniają ich poplecznicy wodza. – A czy wiecie, dokąd ona prowadzi, ślepcy? Nie mogą wszyscy rozkazywać. On wie lepiej, którędy trzeba iść. Wycinamy krzaki!

Rzucili się karczować zarośla.

– Ojej! – zajęczy ten i ów, komu się kolce wbiły w rękę lub jeżyny podrapały twarz.

– Bez pracy nie ma kołaczy. Musimy się pomęczyć, jeśli chcemy odnieść sukces – odpowiadają ci najodważniejsi.

Nie bez trudu wykarczowali krzaki i ruszyli dalej.

Ledwie trochę uszli, a tu natrafili na jakieś nowe zarośla.

Zrobili z nimi porządek i ruszyli dalej.

Tego dnia nie przeszli zbyt dużo, gdyż musieli pokonać jeszcze kilka podobnych przeszkód. A cały ten wysiłek przy marnym wyżywieniu, bo tylko niektórzy zabrali ze sobą na drogę trochę chleba i fig, inni nie mieli nic do jedzenia. Dzięki Bogu było jeszcze lato i gdzieniegdzie można było znaleźć trochę owoców.

Chociaż pierwszego dnia przeszli mało, to poczuli się bardzo zmęczeni. Nie zetknęli się z większym niebezpieczeństwem, nie było też wypadków. Drobne wypadki wprawdzie były, a jakże, ale przy tak wielkim przedsięwzięciu o nie netrudno. Pewnej kobiecie cierń zranił lewe oko, więc przyłożyła sobie wilgotną szmatkę. Jakieś dziecko uderzyło się o wystającą gałąż, więc utyka i płacze. Pewien staruszek zawadził o jeżyny, upadł i skręcił nogę. Zrobiono mu okład z siekanej cebuli, a on, bohatersko znosząc ból, szedł dalej za wodzem, podpierając się laską (Mówiło się też, że dziadek tak na niby skręcił nogę i że chętnie wróciłby z powrotem). Właściwie to mało kto nie ma kolca w ręce lub nie jest podrapany na twarzy. Mężczyźni dzielnie znoszą niedogodności, kobiety przeklinają chwilę wymarszu, zaś dzieci – jak to dzieci – płaczą, ponieważ nie mają pojęcia o tym, jak bardzo ich trud i cierpienia zostaną wynagrodzone.

Na szczęście i ku wielkiej radości wszystkich wodzowi nic się nie stało. Prawdę mówiąc, jego też najbardziej strzeżono, ale trzeba powiedzieć, że miał człowiek szczęście.

Na pierwszym noclegu pomodlili się i podziękowali Bogu za szczęśliwy pierwszy dzień podróży i za to, że się wodzowi nic złego nie przytrafilo. Następnie głos zabrał jeden z grupy odważnych. Twarz miał opuchniętą i podrapaną krzakami jeżyn, ale nie zwracał na to najmniejszej uwagi:

– Bracia! – zaczął – Dzięki Bogu, jeden dzień minął nam szczęśliwie. Droga nie jest łatwa, więc musimy bohatersko pokonywać przeszkody, ale wiemy, że prowadzi nas do szczęścia. Niech nam litościwy Bóg stzreże naszego wodza od wszelkiego zła, by nas dalej prowadził…

– Jak tak dalej pójdzie, to jutro stracę także drugie oko!… – mruknęła ze złością poszkodowana kobieta.

– Ojej, ojej, moja noga! – rozdarł się staruszek ośmielony uwagą kobiety.

Dzieci cały czas popłakiwały i pojękiwały, a matkom z trudem udawało się je uciszyć, żeby słychać było słowa mówcy.

– Tak, stracisz i to drugie oko – wybuchnął mówca – stracisz dwoje oczu. To że jedna kobieta straci dwoje oczu dla tak wielkiej sprawy, to nic nie znaczy. Wstydź sie1! Czy zastanawiałaś się nad dobrem i szczęściem swoich dzieci? Nawet gdyby połowa z nas miała zginąć za tę sprawę – to i tak nic. Wielka mi rzecz – jedno oko. Po co ci oczy, skoro jest komu patrzeć za nas i wieść nas ku szczęściu? A może sądzisz, że powinniśmy z powodu twojego oka i dziadkowej nogi odstąpić od tego szlachetnego przedsięwzięcia.

– Dziadek kłamie! Dziadek kłamie i tylko udaje, bo chce zawrócić – rozległy się głosy ze wszystkich stron.

– Bracia, kto nie chce iść – kontynuował mówca – niech zawraca, niech nie jęczy i nie buntuje innych. Jeżeli o mnie chodzi, to będę szedł za tym mądrym wodzem, dopóki mi starczy sił.

– Wszyscy pójdziemy za nim, dopóki nam starczy sił.

Wódz milczał.

Ludzie znowu zaczęli mu się przyglądać i szeptali:

– Tylko milczy i myśli!

– Mądry człowiek!

– Spójrzcie, jakie ma czoło!

– I ciągle taki zasępiony!

– Poważny!

– Jest odważny, widać to po nim.

– Może i odważny, ale co z tego! Pło, zarośla, ciernie powycinał, a jakiś ciągle zasępiony, tylko laską stuka i nic nie mówi. I bądź tu mądry człowieku!

(następna część)