Vodca (1/3)

– Bratia a priatelia, vypočul som si všetky vaše prejavy, preto vás teraz žiadam, aby ste si vy vypočuli mňa. Všetky naše úvahy a konverzácie nie sú ničím, dokým zostávame v tomto neúrodnom kraji. V tejto piesočnej zemi a na týchto skalách nebolo nič schopné vyrásť, dokonca ani počas daždivých rokov, nehovoriac o tomto suchu, aké nikdy predtým nikto z nás nevidel.

Ako dlho sa budeme takto schádzať a hovoriť naprázdno? Dobytok bez jedla vymiera a čoskoro budeme hladovať i my a naše deti. Musíme nájsť nejaké iné riešenie, také, ktoré je lepšie a rozumnejšie. Myslím, že by bolo najlepšie opustiť túto vyprahnutú zem a vydať sa do sveta za lepšou a úrodnejšou pôdou, lebo takto skrátka nemôžeme ďalej žiť.

Takto raz jeden obyvateľ akéhosi neúrodného kraja prehovoril unaveným hlasom na istej schôdzke. Kde a kedy sa to stalo nás, myslím, nemusí trápiť. Je dôležité, aby ste mi verili, že sa to stalo v určitej zemi pred dávnymi časmi a to nám stačí. Úprimne, boli časy, kedy som si myslel, že som nejakým spôsobom celý tento príbeh vymyslel, no postupne som sa od tohto hanebného klamu oslobodil. Dnes pevne verím, že sa s tým, čo sa naozaj stalo a niekde a niekedy stať muselo, stotožním, a že by som si to nikdy, za žiadnych okolností, nemohol vymyslieť.

Poslucháči, s bledými, vyziabnutými tvárami a prázdnymi, chmúrnymi, takmer nechápavými pohľadmi, s rukami za opaskami, vyzerali, akoby pri týchto múdrych slovách ožili. Každý z nich si už predstavoval, že sa nachádza v nejakej čarovnej, rajskej krajine, kde odmenou za vyčerpávajúcu prácu by bola bohatá úroda.

– Má pravdu! Pravdu má! – šeptali vyčerpané hlasy z každej strany.

– Je to miesto niekde blí…z…ko? – ozvalo sa z rohu ťahavé zamrmlanie.

– Bratia! – začal ďalší s o niečo silnejším hlasom. – Musíme podľa tejto rady postupovať okamžite, pretože takto to ďalej nejde. Dreli sme a namáhali sme sa, všetko márne. Zasiali sme semená, ktoré mohli byť použité na jedlo, no prišli povodne a semená s pôdou vyplavili zo svahov tak, že zostal len holý útes. Mali by sme tu zostať naveky a drieť od rána do noci, len aby sme zostali hladní a smädní, nahí a bosí? Musíme sa vydať hľadať lepšiu a úrodnejšiu pôdu, kde ťažká práca prinesie hojné plodiny.

– Poďme! Vyrazme hneď, lebo toto miesto sa k žitiu viac nehodí!

Šepot vzrástol a všetci sa rozišli, bez rozmýšľania kam.

– Stojte, bratia! Kamže idete? – začal znova prvý rečník. – Iste, musíme ísť, no nie takto. Musíme vedieť, kam naše cesty smerujú. Inak sa namiesto našej záchrany môžeme ocitnúť v ešte horšej situácií. Navrhujem, aby sme si zvolili vodcu, ktorého budeme všetci poslúchať a ktorý nám ukáže tú najlepšiu a najpriamejšiu cestu.

– Voľme! Zvoľme niekoho ihneď, – bolo počuť všade naokolo.

Až teraz vznikla hádka, pravý chaos. Každý niečo hovoril a nikto buďto nepočúval, alebo nepočul. Začali sa vytvárať skupinky, všetci si niečo mrmlali pre seba, až sa nakoniec skupiny rozpadli tiež. V dvojiciach sa spolu začali od ruky rozprávať, pokúšajúc sa niečo dokázať, ťahať jeden druhého za rukáv a naznačovať rukami ticho. Potom sa všetci znova zjednotili, neprestávajúc v rozprávaní.

– Bratia! – zaznel náhle silnejší hlas, v ktorom sa všetky ostatné chrapľavé, temné hlasy celkom stratili. – Takýmto spôsobom sa k žiadnej dohode nedopracujeme. Všetci rozprávajú a nikto nepočúva. Vyberme si vodcu! Koho spomedzi nás môžeme zvoliť? Kto medzi nami precestoval toľko, aby sa vyznal v cestách? Všetci sa dobre poznáme, a predsa by som seba a moje deti nezveril pod vedenie jediného z nás. Radšej mi povedzte, kto pozná tamtoho cestovateľa, ktorý vysedáva od rána v tieni na kraji cesty?

Padlo ticho. Všetci sa otočili na cudzinca a premerali si ho od hlavy až po päty.

Pútnik, v strednom veku, s pochmúrnym výrazom ledva viditeľným zásluhou brady a dlhých vlasov, sedel v tichosti, pohltený myšlienkami, a z času na čas poklepkal jeho veľkou palicou po zemi.

– Včera som videl toho istého muža s malým chlapcom. Držali sa za ruky a kráčali ulicou. A minulú noc opustil chlapec dedinu, no cudzinec tu ostal.

– Brat môj, zabudnime na tieto hlúpe maličkosti, nech nestrácame čas. Ktokoľvek to je, prišiel k nám zďaleka, súdiac podľa toho, že je nám všetkým neznámy a s najväčšou pravdepodobnosťou pozná tú najkratšiu a najlepšiu cestu, ktorou nás môže previesť. Podľa môjho úsudku je to veľmi múdry muž, pretože tam v tichosti sedí a rozmýšľa. Ktokoľvek iný by sa už vplietol do našich záležitostí desať či viac ráz, alebo by sa s niekým z nás pustil do reči, no on tam len celý čas sedí celkom sám a nič nevraví.

– Samozrejme, ten muž tam sedí v tichosti, lebo nad niečím premýšľa. Iné vysvetlenie nie je, ibaže by bol veľmi múdry, – zhodli sa ostatní a začali cudzinca znova skúmať. Každý na ňom objavil nejakú brilantnú črtu, dôkaz jeho mimoriadnej inteligencie.

Rozprávanie už veľa ďalšieho času nezabralo, tak sa konečne všetci zhodli, že by bolo najlepšie tohto pútnika – ktorého, zdalo sa, im poslal Boh, požiadať, aby ich viedol do sveta pátrať po lepšom území a úrodnejšej pôde. On by mal byť ich vodca a oni by ho počúvali a poslúchali bez akýchkoľvek pripomienok.

Vybrali spomedzi seba desiatich mužov, ktorí mali ísť cudzincovi objasniť ich rozhodnutie. Táto delegácia mu mala ukázať biedny stav záležitostí a požiadať ho, aby ich viedol.

A tak týchto desať išlo a pokorne sa uklonilo. Jeden z nich začal rozprávať o neúrodnej pôde v oblasti, o suchých rokoch a biede, v ktorej sa všetci ocitli. Skončil nasledujúcim spôsobom:

– Tieto podmienky nás nútia opustiť naše domovy a našu zem, a vydať sa do sveta, aby sme našli lepšiu domovinu. Práve v tomto momente, kedy sme sa konečne dohodli, sa zdá, že nám Boh preukázal milosrdenstvo, že nám poslal teba – teba, múdreho a dôstojného cudzinca – a že nás povedieš a oslobodíš nás od nášho trápenia. V mene všetkých prítomných obyvateľov ťa žiadame, aby si sa stal naším vodcom. Kamkoľvek pôjdeš, budeme nasledovať. Poznáš cesty a rozhodne si sa narodil do šťastnejšej a lepšej domoviny. Budeme ťa počúvať a poslúchať všetky tvoje rozkazy. Súhlasíš, múdry cudzinec, so záchranou toľkých duší pred skazou? Budeš naším vodcom?

Počas tohto prosebného prejavu nezdvihol múdry cudzinec ani raz hlavu. Celý čas zotrval v tej istej polohe, v ktorej ho našli. Hlava sklonená, tvár zamračená a nepovedal ani slovo. Raz za čas len poklopkal palicou po zemi a – premýšľal. Keď sa príhovor skončil, úsečne a bez zmeny pozície zamumlal:

– Budem!

– Takže s tebou smieme ísť a hľadať lepšie miesto?

– Smiete! – pokračoval bez zdvihnutia hlavy.

Nadšenie a prejavy vďačnosti sa zdvihli, no cudzinec na nič z toho nepovedal jediné slovo.

Desiati informovali zhromaždenie o ich úspechu, dodajúc, že až teraz uvideli, akou veľkou múdrosťou tento muž oplýva.

– Vôbec sa nepohol z miesta, ani len nezdvihol hlavu, aby sa aspoň pozrel, kto to k nemu hovorí. Len v tichosti sedel a premýšľal. Na všetky naše slová a vďaky odpovedal len dvoma slovami.

– Skutočný mudrc! Vzácna inteligencia! – kričali šťastne zo všetkých strán, tvrdiac, že samotný Boh im zoslal anjela z neba, aby ich zachránil. Všetci boli pevne presvedčení o úspechu pod vedením takého vodcu, ktorého nič na svete nemôže vyviesť z miery. A tak bolo rozhodnuté vyraziť na ďalší deň za úsvitu.

(ďalšia strana)