Vodca (2/3)

(predchádzajúca strana)

Ďalší deň sa zhromaždili všetci, ktorí mali odvahu vydať sa na dlhú cestu. Viac než dvesto rodín prišlo na stanovené miesto. Len niekoľko ich zostalo doma, aby sa postarali o starú domovinu. 

Pohľad na túto hromadu úbohých ľudí, ktorých trpké nešťastie prinútilo opustiť krajinu, kde sa narodili a kde ležali hroby ich predkov, bol vskutku smutný. Ich tváre boli vyziabnuté, vyčerpané a opálené. Trápenie počas mnohých dlhých a namáhavých rokov sa na nich podpísalo, a ukázalo obraz biedy a trpkého zúfalstva. Avšak v tomto okamihu bol videný prvý záblesk nádeje – nepochybne zmiešaný s túžbou po domove. Slza stiekla po vráskavej tvári starého muža, ktorý zúfalo zavzdychal a potriasol hlavou so závanom zlej predtuchy. Radšej by na nejaký čas zostal, aby mohol tiež zomrieť medzi týmito skalami, namiesto hľadania lepšieho domova. Mnoho žien nahlas lamentovalo a lúčilo sa s ich mŕtvymi milovanými, ktorých hroby práve opúšťali.

Muži sa snažili nasadiť statočnú tvár a kričali, – Nuž, chcete naďalej hladovať v tejto zatratenej zemi a žiť v týchto chatrčiach? – V skutočnosti by najradšej vzali celý ten prekliaty kraj so sebou, keby to bolo možné.

Bol tam zvyčajný hluk a krik ako v každom dave ľudí. Muži i ženy si nedali pokoja. Deti vrieskali v kolískach na chrbtoch ich matiek. Dokonca ani dobytok nebol celkom kľudný. Nebolo ho príliš mnoho, tu a tam nejaké to teliatko a potom vychudnutý, chlpatý kôň s obrovskou hlavou a tučnými nohami, na ktorého nakladali staré deky, vaky a dokonca i dve vrecia na sedlo, takže sa to úbohé zviera hojdalo pod všetkou tou váhou. Predsa sa však zvládlo udržať na nohách a z času na čas zaerdžať. Ostatní nakladali osly; deti zasa ťahali psy na vodidlách. Rozprávanie, krik, nadávky, nárek, plač, štekot, erdžanie sa hemžili jedno cez druhé. Dokonca aj oslík párkrát zahíkal. Avšak vodca neutrúsil jediné slovo, akoby sa ho nič z toho vôbec netýkalo. Skutočne múdry muž!

Len zamyslene a potichu sedel, hlava sklonená. Tu a tam si odpľul; to bolo všetko. No vďaka jeho zvláštnemu správaniu jeho popularita rástla tak rýchlo, že by všetci za ním išli skrz oheň i vodu, ako sa u nich hovorí. Bolo možné začuť nasledovné rozhovory:

– Mali by sme sa tešiť, že sme našli takého dobrého muža. Nedajbože by sme boli vyrazili bez neho! Zahynuli by sme. On je skutočne inteligentný, to vám hovorím! Je tichý. Doteraz nepovedal jediné slovo! – povedal jeden, pozerajúc na vodcu s hrdosťou a rešpektom v očiach.

– A čo by mal povedať? Kto veľa rozpráva, ten málo premýšľa. Chytrý muž, to je za jasno! On len dumá a nič nevraví, – dodal ďalší a tiež pozrel na vodcu s úctou.

– Viesť toľkých ľudí nie je jednoduché! Musí si zoradiť všetky myšlienky, pretože má na pleciach veľké bremeno, – povedal zasa prvý hovoriaci.

Nadišiel čas započať. Počkali však ešte nejakú chvíľku, aby zistili, či by si to niekto ešte nerozmyslel a nepridal sa k nim, no keďže sa tak nestalo, nehodlali dlhšie otáľať.

– Nemali by sme už vyraziť? – spýtali sa vodcu.

Postavil sa bez jediného slova.

Tí najstatočnejší muži sa okamžite zhromaždili vôkol neho, aby boli v prípade nebezpečenstva či núdze poruke.

Vodca, zamračený, s hlavou sklonenou, prešiel pár krokov, dôstojne pred sebou hojdajúc palicou. Zhromaždenie ho za jeho chrbtom nasledovalo a niekoľkokrát zakričalo, “Nech žije náš vodca!” Prešiel ešte zopár krokov a narazil do plota pred dedinskou halou. Tam, prirodzene, zastal; skupina tým pádom zastala tiež. Vodca potom kúsok odstúpil a zopár ráz poklopal palicou po plote.

– Čo chceš, aby sme spravili? – spýtali sa.

Neodpovedal.

– Čo máme spraviť? Zbúrať ten plot! To musíme spraviť! Nevidíte snáď, ako nám to ukazuje jeho palicou? – kričali tí, čo stáli vôkol neho.

– Tam je bránka! Je tam bránka! – kričali deti a ukazovali na bránu naproti nim.

– Pst, ticho, deti!

– Boh nám pomáhaj, čo sa to deje? – prežehnalo sa zopár žien.

– Ani slovo! On vie, čo robiť. Zbúrajte ten plot!

V momente bol plot preč, akoby tam nikdy ani nebol.

Prešli cez plot.

Sotva prešli sto krokov, keď vodca narazil do velikánskeho tŕnistého kríka a zastal.

S veľkými ťažkosťami sa mu podarilo vytiahnuť a vtedy začal ukazovať palicou na všetky strany. Nikto sa nepohol.

– A čo sa deje teraz? – zakričali tí vpredu.

– Skoste ten tŕnistý krík! – kričali tí, ktorí stáli okolo vodcu.

– Tam je cesta, za tými tŕňovými kríkmi! Tam je! – kričali deti a dokonca aj niekoľko ľudí vzadu.

– Tam je cesta! Tam je cesta! – posmievali sa tí navôkol vodcu a rozčúlene napodobňovali ostatných. – A ako môžeme my, slepí muži, vedieť, kam nás vedie? Všetci nemôžu dávať rozkazy. Vodca pozná najlepšiu a najpriamejšiu cestu. Skoste ten tŕnistý krík!

Vrhli sa na vyčistenie cesty.

– Au, – zakričal niekto, komu sa v ruke zasekol tŕň a ktosi iný, koho do tváre zasiahla černicová vetva.

– Bratia, nič nie je zadarmo. Musíte si niečo vytrpieť, aby ste uspeli, – povedal im ten najstatočnejší zo skupiny.

Po veľkom úsilí prenikli cez krík a posunuli sa dopredu.

Po ďalšom putovaní narazili na hŕbu polien. Aj tieto odhodili na stranu. Potom pokračovali ďalej.

Za prvý deň prekonali len veľmi malú vzdialenosť, pretože sa museli vysporiadať s niekoľkými podobnými prekážkami. A toto všetko len s malou zásobou jedla, pretože niektorí priniesli len suchý chlieb a trochu syra, zatiaľ čo ostatní mali iba trochu chleba na zahnanie hladu. Iní nemali vôbec nič. Našťastie bolo zrovna leto, a tak tu a tam našli ovocný strom.

A tak, napriek tomu, že na prvý deň prešli len malú vzdialenosť, sa cítili veľmi unavení. Nezjavili sa žiadne veľké nebezpečenstvá a ani žiadne nehody. Pri takej veľkej akcií sa nasledujúce udalosti musia, prirodzene, považovať za maličkosti: tŕň zaseknutý v oku jednej ženy, ktoré prekryla vlhkým kusom látky; jedno z detí zvrešťalo a potklo sa o poleno; nejaký starý muž sa potkol o černicový krík a vytkol si členok; keď mu na to dali mletú cibuľu, muž statočne vydržal všetku bolesť a opierajúc sa o jeho palicu krivkal statočne za vodcom. (Pravda, podaktorí vraveli, že starec o členku len klamal, že to iba predstieral, pretože dychtil po návrate.) Čoskoro už zostalo len zopár takých, ktorí nemali tŕň v ruke alebo škrabance na tvári. Muži všetko vydržali hrdinsky, kým ženy preklínali hodinu odchodu a deti prirodzene, plakali, pretože nerozumeli, že celá tá drina a plahočenie budú vraj bohato odmenené.

Vodcovi sa, na radosť všetkých, nestalo vôbec nič. Úprimne, ak máme hovoriť pravdu, bol poriadne chránený, ale aj tak mal ten chlap jednoducho šťastie. Prvú noc sa pri ohnisku všetci modlili a ďakovali Bohu za to, že dnešná cesta bola úspešná a že nič, ani len to najmenšie nešťastie, nepostihlo ich vodcu. Potom začal jeden z najstatočnejších mužov rozprávať. Na tvári mal škrabance od černicových kríkov, no jednoducho si ich nevšímal.

– Bratia, – začal. – Jeden deň cesty máme úspešne za nami, vďaka Bohu. Cesta nie je ľahká, ale musíme to vydržať, lebo všetci vieme, že nás táto náročná cesta zavedie k šťastiu. Nech všemohúci Boh ochraňuje nášho vodcu pred akýmkoľvek úrazom, aby nás mohol naďalej úspešne viesť.

– Ak bude zajtrajší deň ako ten dnešný, prídem aj o svoje druhé oko! – zvolala nahnevane jedna z žien.

– Au, moja noha! – nariekal starec, podporujúc ženinu poznámku.

Deti naďalej kňučali a plakali, a ich matky mali problém ich umlčať, aby bolo hovorcu počuť.

– Áno, prídeš o svoje druhé oko, – vybuchol v hneve, – a bodaj by si prišla o obe! To, že jedna žena stratí oko, nie je pre takú veľkú vec nejaké veľké nešťastie. Hanba ti! To nikdy nemyslíš na blaho pre svoje deti? Nech v tomto úsilí zahynie polka z nás! Aký v tom bude rozdiel? Čo je jedno oko? Načo sú ti oči, keď je tu niekto, kto na nás dohliada a vedie nás za šťastím? Mali by sme sa vzdať nášho záväzku iba kvôli tvojmu oku a starcovej nohe?

– On klame! Ten starý muž klame! Len to predstiera, aby sa mohol vrátiť, – zazneli hlasy zo všetkých strán.

– Bratia, ktokoľvek z vás nechce ďalej pokračovať, – ozval sa znova rečník, – nechajte ho namiesto sťažovania sa a škriepenia nás ostatných odísť. Čo sa mňa týka, ja budem naďalej nasledovať tohto múdreho vodcu až do posledného dychu!

– Všetci ho budeme nasledovať! Budeme ho nasledovať až do smrti!

Vodca mlčal.

Všetci naňho upreli pohľady a šepotali:

– Je pohltený v svojich myšlienkach!

– Múdry to muž!

– Pozrite na jeho čelo!

– Stále sa mračí!

– Vážny!

– Je statočný! To na ňom vidieť všade.

– Kľudne to zopakuj! Plot, polená, tŕne – cez všetko sa prediera. Pochmúrne klepe jeho palicou, nič nevraví a vy musíte uhádnuť, na čo zrovna myslí.

(ďalšia strana)

Ознаке:, , , , , , , , , , , , , , , , , , , , , , ,

About Домановић

https://domanovic.wordpress.com/about/

Оставите одговор

Попуните детаље испод или притисните на иконицу да бисте се пријавили:

WordPress.com лого

Коментаришет користећи свој WordPress.com налог. Одјавите се /  Промени )

Google photo

Коментаришет користећи свој Google налог. Одјавите се /  Промени )

Слика на Твитеру

Коментаришет користећи свој Twitter налог. Одјавите се /  Промени )

Фејсбукова фотографија

Коментаришет користећи свој Facebook налог. Одјавите се /  Промени )

Повезивање са %s

%d bloggers like this: