Rozjímanie jedného obyčajného srbského vola

Veľké množstvo zázrakov sa vyskytuje na tomto svete, a naša krajina, ako mnohí hovoria, prekypuje zázrakmi do takej miery, že zázraky už nie sú zázrakmi. Sú tu ľudia na veľmi vysokých pozíciách, ktorí vôbec nemyslia, a ako odškodnenie, alebo možno z nejakých iných dôvodov, vôl obyčajného sedliaka, ktorý sa ani trochu nelíši od ostatných srbských volov, začal premýšľať. Boh vie čo sa stalo, čo prinútilo toto bystré zviera, aby sa osmelilo vynaložiť také trúfalé úsilie, obzvlášť keď bolo dokázané, že v Srbsku by vám toto nešťastné zaneprázdnenie mohlo priniesť jedine škodu. Povedzme teda, že tento úbohý čert, pri všetkej jeho naivite, vôbec netušil, že toto úsilie nie je v jeho krajine výnosné, a tak sme mu nepripisovali žiadnu osobitú občiansku statočnosť. Stále však zostáva záhadou, prečo by mal vôl premýšľať, keďže nie je ani volič, ani člen rady, ani úradník, ani nebol zvolený za zástupcu v žiadnom volskom zhromaždení, alebo dokonca (ak dosiahol určitého veku) za senátora. A ak by tá úbohá duša niekedy snívala, že sa stane štátnym ministrom v akejkoľvek volskej krajine, mala by vedieť, že naopak by mala trénovať, ako premýšľať tak málo, ako to len ide, ako tí skvelí ministri v niektorých šťastnejších krajinách, i keď naša krajina nemá toľké šťastie ani v tomto ohľade. Nakoniec, prečo by nás malo zaujímať, ako nejaký vôl v Srbsku prebral úsilie ľuďmi opustené? Tiež sa mohlo stať, že začal premýšľať iba kvôli nejakým jeho prirodzeným inštinktom.

Takže, čo je to za vola? Obyčajný vôl, ktorý má, ako nás zoológia učí, hlavu, telo a končatiny, ako všetky ďalšie voly; ťahá vozík, pasie sa na tráve, olizuje soľ, prežúva a ručí. Jeho meno je Sivonja, šedý vôl.

A takto začal premýšľať. Jedného dňa ho jeho pán zapriahol spolu s jeho kamarátom, Galonjou, naložil na vozík nejaké ukradnuté pilóty a vzal ich do mesta predávať. Takmer okamžite pri vstupe do mesta pilóty predal a odpriahol Sivonju s jeho súdruhom, upevnil reťaz, ktorá ich spájala so záprahom, hodil pred nich zväzok veterníc a veselo šiel do malej krčmy osviežiť sa niekoľkými panákmi. V meste práve prebiehal festival, takže tam prechádzali muži, ženy a deti zo všetkých strán. Galonja, medzi volmi inak známy ako celkom hlúpy, sa na nič nepozrel, namiesto toho sa sústredil na svoj obed vo všetkej vážnosti, do sýtosti sa najedol, z čistej radosti trochu zaručal a ľahol si, sladko driemajúc a prežúvajúc. Všetci tí okoloidúci ľudia ho ani trochu netrápili. On iba mierumilovne drieme a prežúva (škoda že nie je človek, so všetkými tými predpokladmi pre vznešenú kariéru). No Sivonja nezvládol jediné sústo. Jeho zasnené oči a smutný výraz tváre na prvý pohľad ukazovali, že to bol mysliteľ a sladká, dobrosrdečná duša. Ľudia, Srbi, prechádzali okolo neho, hrdí na ich slávnu minulosť, ich meno, ich národ a táto hrdosť sa premietala do ich neoblomných spôsobov a chôdze. Sivonja to všetko skúmal a jeho duša bola odrazu pohltená žiaľom a bolesťou spôsobenou ukrutnou nespravodlivosťou, a on sa nezmohol na nič než sa poddať tej silnej, náhlej a mocnej emócií; smutno zaručal, bolestne a so slzami v očiach. A v jeho nesmiernej bolesti začal Sivonja premýšľať:

– Načo je môj pán s jeho krajanmi, Srbmi, taký hrdý? Prečo chodia s hlavou hore a pozerajú na môj ľud povýšenecky a s opovrhnutím? Sú hrdí na svoju vlasť, hrdí, že im milosrdný osud umožnil narodiť sa tu, v Srbsku. Moja matka ma tiež porodila tu, v Srbsku, a Srbsko je nielen môj rodný kraj, ale tiež môjho otca, a moji predkovia, tak ako tí ich, spoločne prišli do týchto krajov z ich starej, slovanskej domoviny. A predsa sa tým ani jeden z nás volov nepýšil, boli sme len hrdí na svoju schopnosť vytiahnuť ťažší náklad do kopa; dodnes nepovedal žiaden vôl nemeckému volovi: “Čo odo mňa chceš, ja som srbský vôl, moja domovina je hrdou krajinou Srbskou, všetci moji predkovia boli otelení tu, a tu, v tejto krajine, sú hroby mojich praotcov.” Bože chráň, nikdy sme sa tým nepýšili, nikdy nám to nenapadlo a oni sú na to dokonca hrdí. Zvláštny ľud!

Unesený týmito myšlienkami potriasol vôl smutne hlavou, zvoniac zvoncom na jeho krku a rachotiac jarmom. Galonja otvoril oči, pozrel na svojho priateľa a zabučal:

– A už sú tu zas tie tvoje nezmysly! Jedz, blázon, vypestuj si tuky, pozri, ako ti trčia rebrá; ak by bolo premýšľanie dobré, ľudia by ho nenechali na nás volov. V žiadnom prípade by sme nemali to šťastie!

Sivonja pozrel na súdruha s ľútosťou, odvrátil od neho hlavu a ponoril sa späť do svojich myšlienok.

– Sú hrdí na svoju slávnu minulosť. Majú svoje Kosovo pole, Bitku na Kosovom poli. Veľká vec, neťahali snáď už vtedy moji predkovia vozíky s jedlom a výzbrojou? Keby nebolo nás, ľudia by to boli museli robiť sami. Potom je tu povstanie proti Turkom. Veľké a vznešené podujatie, no kto tam v tom čase bol? Boli to títo povýšeneckí zadubenci, vystatujúc sa predo mnou, akoby vyvolanie povstania bola ich zásluha? Aha, vezmime si ako príklad môjho pána. Aj on je pyšný a chvastá sa povstaním, obzvlášť so skutočnosťou, že jeho pradedo zahynul vo vojne za slobodu ako pravý hrdina. A toto je zásluha môjho pána? Jeho pradedo mal právo byť hrdý, ale nie on; jeho pradedo zomrel, aby môj pán, jeho potomok, mohol byť voľný. Takže je voľný, ale ako narába so svojou slobodou? Kradne pilóty iných ľudí, sedí na vozíku a ja musím ťahať aj jeho, aj pilóty, zatiaľ čo on spí pri opratách. Teraz predal jeho pilóty, popíja alkohol, nič nerobí a pýši sa svojou slávnou minulosťou. A koľkože mojich predkov bolo pri povstaní zabitých, aby nakŕmili bojovníkov? A neťahali vtedy moji predkovia výzbroj, delá, jedlo, muníciu? A predsa sa nepýšime ich zásluhami, pretože my sme sa nezmenili; dodnes si plníme povinnosti, tak ako naši predkovia, trpezlivo a svedomito.

Sú hrdí na utrpenie svojich predkov a na päťsto rokov otroctva. Môj rod trpel počas celej našej existencie a trpíme a sme zotročovaní dodnes, a predsa sa o tom nerozkrikujeme. Hovoria, že ich Turci mučili, zabíjali a narážali na kôl; no, mojich predkov pozabíjali aj Srbi, aj Turci, a opekali nás a mučili nás všetkými možnými spôsobmi.

Sú hrdí na svoje náboženstvo, a predsa na nič neveria. Aká je vada mňa a môjho ľudu, že nemôžeme byť prijatí medzi kresťanov? Ich náboženstvo im vraví “nepokradneš” a tu je môj pán, ktorý kradne a pije za peniaze, ktoré získal z kradnutia. Ich náboženstvo im nariaďuje milovať svojich blížnych, a predsa si len navzájom ubližujú. Pre nich sú najlepší muži, vzory mravnosti, tí, ktorí neškodia, a nikomu samozrejme nenapadne požiadať niekoho, aby tiež spravil niečo dobré, mimo nerobenia škôd. Takto hlboko klesli, že tie ich vzory mravnosti neznamenajú nič iné, než bársaký zbytočný predmet, ktorý neškodí.

Vôl si zhlboka povzdychol a jeho vzdych zdvihol prach z cesty.

– Takže – pokračoval vôl v jeho smutných úvahách – v tom prípade, nie som ja a môj rod v tom všetkom lepší ako ktokoľvek z nich? Nikdy som nikoho nezabil, nikdy som nikoho neočiernil, nič som neukradol, nevyhodil som nevinného muža z verejnoprospešnej služby, nespravil som deficit v štátnej pokladnici, nevyhlásil som falošný bankrot, nikdy som nespútal alebo nezatkol nevinných ľudí, nikdy som neohováral svojich priateľov, nikdy som nešiel proti mojim volským zásadám, nerobil som falošné svedectvá, nikdy som nebol ministrom a nikdy som krajine nijako neublížil, a nielen že som jej neublížil, dokonca konám dobro tým, ktorí mne škodia. Moja matka ma porodila a zlí muži mi okamžite odopreli materské mlieko. Boh aspoň stvoril trávu pre nás volov a nie pre mužov, a predsa nám ju odopierajú. A my stále, napriek všetkému tomu bitiu, im ťaháme vozíky, orieme ich polia a dávame im chlieb. A predsa nikto neuzná náš prínos vlasti…

– Alebo si ako príklad vezmime pôst; no, mužom náboženstvo hovorí, aby sa postili na všetky sviatočné dni, a predsa nie sú ochotní vydržať ani tento malý pôst, zatiaľ čo ja a môj ľud sa postíme po celý život, od tej doby, čo sme po prvý raz boli odstavení od matkinho prsníka.

Vôl sklonil hlavu, akoby sa bál, potom ju znova zdvihol, nahnevane zafŕkal a zdalo sa, že sa k nemu vracalo niečo dôležité, niečo, čo ho trápilo; a z ničoho nič radostne zabučal:

– Oh, už viem, musí to tak byť – a pokračoval v rozjímaní, – tak je to; sú hrdí na ich slobodu a občianske práva. Musím sa na to vážne sústrediť.

A premýšľal a premýšľal, no nemohol na to prísť.

 – Čo sú tie ich práva? Ak im polícia nakáže voliť, volia, a takto by sme mohli tak isto jednoducho zabučať: “Za-a-a-a!” A ak im to nie je prikázané, neodvažujú sa hlasovať, či dokonca miešať sa do politiky, tak ako my. Tiež vo väzení utŕžia bitky, aj keď sú celkom nevinní. My aspoň híkame a mávame chvostom, a oni nemajú ani tú malú občiansku smelosť.

V tom momente jeho pán vyšiel z krčmy. Opitý, oči rozostrené, mrmlal nejaké nezrozumiteľné slová a tackavo kráčal smerom k vozíku.

– Hľa, ako tento hrdý potomok užíva slobodu vyhratú krvou jeho predkov? Pravda, môj pán je opilec a zlodej, ale ako túto slobodu užívajú ostatní? Len ju premárnia a pýšia sa minulosťou a zásluhami ich predkov, na ktorých sa podieľali tak isto, ako ja. A my voly, my sme naďalej taká usilovná a užitočná pracovná sila, tak ako boli naši predkovia. Sme voly, no stále môžeme byť hrdí na našu náročnú prácu a zásluhy aj dnes.

Vôl zhlboka vzdychol a pripravil svoj krk na jarmo.

 

V Belehrade, 1902.
Pre Projekt “Radoje Domanovic” preložil Martin Belás, 2020.