Tag Archive | Rečník

Vodca (2/3)

(predchádzajúca strana)

Ďalší deň sa zhromaždili všetci, ktorí mali odvahu vydať sa na dlhú cestu. Viac než dvesto rodín prišlo na stanovené miesto. Len niekoľko ich zostalo doma, aby sa postarali o starú domovinu. 

Pohľad na túto hromadu úbohých ľudí, ktorých trpké nešťastie prinútilo opustiť krajinu, kde sa narodili a kde ležali hroby ich predkov, bol vskutku smutný. Ich tváre boli vyziabnuté, vyčerpané a opálené. Trápenie počas mnohých dlhých a namáhavých rokov sa na nich podpísalo, a ukázalo obraz biedy a trpkého zúfalstva. Avšak v tomto okamihu bol videný prvý záblesk nádeje – nepochybne zmiešaný s túžbou po domove. Slza stiekla po vráskavej tvári starého muža, ktorý zúfalo zavzdychal a potriasol hlavou so závanom zlej predtuchy. Radšej by na nejaký čas zostal, aby mohol tiež zomrieť medzi týmito skalami, namiesto hľadania lepšieho domova. Mnoho žien nahlas lamentovalo a lúčilo sa s ich mŕtvymi milovanými, ktorých hroby práve opúšťali.

Muži sa snažili nasadiť statočnú tvár a kričali, – Nuž, chcete naďalej hladovať v tejto zatratenej zemi a žiť v týchto chatrčiach? – V skutočnosti by najradšej vzali celý ten prekliaty kraj so sebou, keby to bolo možné.

Bol tam zvyčajný hluk a krik ako v každom dave ľudí. Muži i ženy si nedali pokoja. Deti vrieskali v kolískach na chrbtoch ich matiek. Dokonca ani dobytok nebol celkom kľudný. Nebolo ho príliš mnoho, tu a tam nejaké to teliatko a potom vychudnutý, chlpatý kôň s obrovskou hlavou a tučnými nohami, na ktorého nakladali staré deky, vaky a dokonca i dve vrecia na sedlo, takže sa to úbohé zviera hojdalo pod všetkou tou váhou. Predsa sa však zvládlo udržať na nohách a z času na čas zaerdžať. Ostatní nakladali osly; deti zasa ťahali psy na vodidlách. Rozprávanie, krik, nadávky, nárek, plač, štekot, erdžanie sa hemžili jedno cez druhé. Dokonca aj oslík párkrát zahíkal. Avšak vodca neutrúsil jediné slovo, akoby sa ho nič z toho vôbec netýkalo. Skutočne múdry muž!

Len zamyslene a potichu sedel, hlava sklonená. Tu a tam si odpľul; to bolo všetko. No vďaka jeho zvláštnemu správaniu jeho popularita rástla tak rýchlo, že by všetci za ním išli skrz oheň i vodu, ako sa u nich hovorí. Bolo možné začuť nasledovné rozhovory:

– Mali by sme sa tešiť, že sme našli takého dobrého muža. Nedajbože by sme boli vyrazili bez neho! Zahynuli by sme. On je skutočne inteligentný, to vám hovorím! Je tichý. Doteraz nepovedal jediné slovo! – povedal jeden, pozerajúc na vodcu s hrdosťou a rešpektom v očiach.

– A čo by mal povedať? Kto veľa rozpráva, ten málo premýšľa. Chytrý muž, to je za jasno! On len dumá a nič nevraví, – dodal ďalší a tiež pozrel na vodcu s úctou.

– Viesť toľkých ľudí nie je jednoduché! Musí si zoradiť všetky myšlienky, pretože má na pleciach veľké bremeno, – povedal zasa prvý hovoriaci.

Nadišiel čas započať. Počkali však ešte nejakú chvíľku, aby zistili, či by si to niekto ešte nerozmyslel a nepridal sa k nim, no keďže sa tak nestalo, nehodlali dlhšie otáľať.

– Nemali by sme už vyraziť? – spýtali sa vodcu.

Postavil sa bez jediného slova.

Tí najstatočnejší muži sa okamžite zhromaždili vôkol neho, aby boli v prípade nebezpečenstva či núdze poruke.

Vodca, zamračený, s hlavou sklonenou, prešiel pár krokov, dôstojne pred sebou hojdajúc palicou. Zhromaždenie ho za jeho chrbtom nasledovalo a niekoľkokrát zakričalo, “Nech žije náš vodca!” Prešiel ešte zopár krokov a narazil do plota pred dedinskou halou. Tam, prirodzene, zastal; skupina tým pádom zastala tiež. Vodca potom kúsok odstúpil a zopár ráz poklopal palicou po plote.

– Čo chceš, aby sme spravili? – spýtali sa.

Neodpovedal.

– Čo máme spraviť? Zbúrať ten plot! To musíme spraviť! Nevidíte snáď, ako nám to ukazuje jeho palicou? – kričali tí, čo stáli vôkol neho.

– Tam je bránka! Je tam bránka! – kričali deti a ukazovali na bránu naproti nim.

– Pst, ticho, deti!

– Boh nám pomáhaj, čo sa to deje? – prežehnalo sa zopár žien.

– Ani slovo! On vie, čo robiť. Zbúrajte ten plot!

V momente bol plot preč, akoby tam nikdy ani nebol.

Prešli cez plot.

Sotva prešli sto krokov, keď vodca narazil do velikánskeho tŕnistého kríka a zastal.

S veľkými ťažkosťami sa mu podarilo vytiahnuť a vtedy začal ukazovať palicou na všetky strany. Nikto sa nepohol.

– A čo sa deje teraz? – zakričali tí vpredu.

– Skoste ten tŕnistý krík! – kričali tí, ktorí stáli okolo vodcu.

– Tam je cesta, za tými tŕňovými kríkmi! Tam je! – kričali deti a dokonca aj niekoľko ľudí vzadu.

– Tam je cesta! Tam je cesta! – posmievali sa tí navôkol vodcu a rozčúlene napodobňovali ostatných. – A ako môžeme my, slepí muži, vedieť, kam nás vedie? Všetci nemôžu dávať rozkazy. Vodca pozná najlepšiu a najpriamejšiu cestu. Skoste ten tŕnistý krík!

Vrhli sa na vyčistenie cesty.

– Au, – zakričal niekto, komu sa v ruke zasekol tŕň a ktosi iný, koho do tváre zasiahla černicová vetva.

– Bratia, nič nie je zadarmo. Musíte si niečo vytrpieť, aby ste uspeli, – povedal im ten najstatočnejší zo skupiny.

Po veľkom úsilí prenikli cez krík a posunuli sa dopredu.

Po ďalšom putovaní narazili na hŕbu polien. Aj tieto odhodili na stranu. Potom pokračovali ďalej.

Za prvý deň prekonali len veľmi malú vzdialenosť, pretože sa museli vysporiadať s niekoľkými podobnými prekážkami. A toto všetko len s malou zásobou jedla, pretože niektorí priniesli len suchý chlieb a trochu syra, zatiaľ čo ostatní mali iba trochu chleba na zahnanie hladu. Iní nemali vôbec nič. Našťastie bolo zrovna leto, a tak tu a tam našli ovocný strom.

A tak, napriek tomu, že na prvý deň prešli len malú vzdialenosť, sa cítili veľmi unavení. Nezjavili sa žiadne veľké nebezpečenstvá a ani žiadne nehody. Pri takej veľkej akcií sa nasledujúce udalosti musia, prirodzene, považovať za maličkosti: tŕň zaseknutý v oku jednej ženy, ktoré prekryla vlhkým kusom látky; jedno z detí zvrešťalo a potklo sa o poleno; nejaký starý muž sa potkol o černicový krík a vytkol si členok; keď mu na to dali mletú cibuľu, muž statočne vydržal všetku bolesť a opierajúc sa o jeho palicu krivkal statočne za vodcom. (Pravda, podaktorí vraveli, že starec o členku len klamal, že to iba predstieral, pretože dychtil po návrate.) Čoskoro už zostalo len zopár takých, ktorí nemali tŕň v ruke alebo škrabance na tvári. Muži všetko vydržali hrdinsky, kým ženy preklínali hodinu odchodu a deti prirodzene, plakali, pretože nerozumeli, že celá tá drina a plahočenie budú vraj bohato odmenené.

Vodcovi sa, na radosť všetkých, nestalo vôbec nič. Úprimne, ak máme hovoriť pravdu, bol poriadne chránený, ale aj tak mal ten chlap jednoducho šťastie. Prvú noc sa pri ohnisku všetci modlili a ďakovali Bohu za to, že dnešná cesta bola úspešná a že nič, ani len to najmenšie nešťastie, nepostihlo ich vodcu. Potom začal jeden z najstatočnejších mužov rozprávať. Na tvári mal škrabance od černicových kríkov, no jednoducho si ich nevšímal.

– Bratia, – začal. – Jeden deň cesty máme úspešne za nami, vďaka Bohu. Cesta nie je ľahká, ale musíme to vydržať, lebo všetci vieme, že nás táto náročná cesta zavedie k šťastiu. Nech všemohúci Boh ochraňuje nášho vodcu pred akýmkoľvek úrazom, aby nás mohol naďalej úspešne viesť.

– Ak bude zajtrajší deň ako ten dnešný, prídem aj o svoje druhé oko! – zvolala nahnevane jedna z žien.

– Au, moja noha! – nariekal starec, podporujúc ženinu poznámku.

Deti naďalej kňučali a plakali, a ich matky mali problém ich umlčať, aby bolo hovorcu počuť.

– Áno, prídeš o svoje druhé oko, – vybuchol v hneve, – a bodaj by si prišla o obe! To, že jedna žena stratí oko, nie je pre takú veľkú vec nejaké veľké nešťastie. Hanba ti! To nikdy nemyslíš na blaho pre svoje deti? Nech v tomto úsilí zahynie polka z nás! Aký v tom bude rozdiel? Čo je jedno oko? Načo sú ti oči, keď je tu niekto, kto na nás dohliada a vedie nás za šťastím? Mali by sme sa vzdať nášho záväzku iba kvôli tvojmu oku a starcovej nohe?

– On klame! Ten starý muž klame! Len to predstiera, aby sa mohol vrátiť, – zazneli hlasy zo všetkých strán.

– Bratia, ktokoľvek z vás nechce ďalej pokračovať, – ozval sa znova rečník, – nechajte ho namiesto sťažovania sa a škriepenia nás ostatných odísť. Čo sa mňa týka, ja budem naďalej nasledovať tohto múdreho vodcu až do posledného dychu!

– Všetci ho budeme nasledovať! Budeme ho nasledovať až do smrti!

Vodca mlčal.

Všetci naňho upreli pohľady a šepotali:

– Je pohltený v svojich myšlienkach!

– Múdry to muž!

– Pozrite na jeho čelo!

– Stále sa mračí!

– Vážny!

– Je statočný! To na ňom vidieť všade.

– Kľudne to zopakuj! Plot, polená, tŕne – cez všetko sa prediera. Pochmúrne klepe jeho palicou, nič nevraví a vy musíte uhádnuť, na čo zrovna myslí.

(ďalšia strana)

Vodca (1/3)

– Bratia a priatelia, vypočul som si všetky vaše prejavy, preto vás teraz žiadam, aby ste si vy vypočuli mňa. Všetky naše úvahy a konverzácie nie sú ničím, dokým zostávame v tomto neúrodnom kraji. V tejto piesočnej zemi a na týchto skalách nebolo nič schopné vyrásť, dokonca ani počas daždivých rokov, nehovoriac o tomto suchu, aké nikdy predtým nikto z nás nevidel.

Ako dlho sa budeme takto schádzať a hovoriť naprázdno? Dobytok bez jedla vymiera a čoskoro budeme hladovať i my a naše deti. Musíme nájsť nejaké iné riešenie, také, ktoré je lepšie a rozumnejšie. Myslím, že by bolo najlepšie opustiť túto vyprahnutú zem a vydať sa do sveta za lepšou a úrodnejšou pôdou, lebo takto skrátka nemôžeme ďalej žiť.

Takto raz jeden obyvateľ akéhosi neúrodného kraja prehovoril unaveným hlasom na istej schôdzke. Kde a kedy sa to stalo nás, myslím, nemusí trápiť. Je dôležité, aby ste mi verili, že sa to stalo v určitej zemi pred dávnymi časmi a to nám stačí. Úprimne, boli časy, kedy som si myslel, že som nejakým spôsobom celý tento príbeh vymyslel, no postupne som sa od tohto hanebného klamu oslobodil. Dnes pevne verím, že sa s tým, čo sa naozaj stalo a niekde a niekedy stať muselo, stotožním, a že by som si to nikdy, za žiadnych okolností, nemohol vymyslieť.

Poslucháči, s bledými, vyziabnutými tvárami a prázdnymi, chmúrnymi, takmer nechápavými pohľadmi, s rukami za opaskami, vyzerali, akoby pri týchto múdrych slovách ožili. Každý z nich si už predstavoval, že sa nachádza v nejakej čarovnej, rajskej krajine, kde odmenou za vyčerpávajúcu prácu by bola bohatá úroda.

– Má pravdu! Pravdu má! – šeptali vyčerpané hlasy z každej strany.

– Je to miesto niekde blí…z…ko? – ozvalo sa z rohu ťahavé zamrmlanie.

– Bratia! – začal ďalší s o niečo silnejším hlasom. – Musíme podľa tejto rady postupovať okamžite, pretože takto to ďalej nejde. Dreli sme a namáhali sme sa, všetko márne. Zasiali sme semená, ktoré mohli byť použité na jedlo, no prišli povodne a semená s pôdou vyplavili zo svahov tak, že zostal len holý útes. Mali by sme tu zostať naveky a drieť od rána do noci, len aby sme zostali hladní a smädní, nahí a bosí? Musíme sa vydať hľadať lepšiu a úrodnejšiu pôdu, kde ťažká práca prinesie hojné plodiny.

– Poďme! Vyrazme hneď, lebo toto miesto sa k žitiu viac nehodí!

Šepot vzrástol a všetci sa rozišli, bez rozmýšľania kam.

– Stojte, bratia! Kamže idete? – začal znova prvý rečník. – Iste, musíme ísť, no nie takto. Musíme vedieť, kam naše cesty smerujú. Inak sa namiesto našej záchrany môžeme ocitnúť v ešte horšej situácií. Navrhujem, aby sme si zvolili vodcu, ktorého budeme všetci poslúchať a ktorý nám ukáže tú najlepšiu a najpriamejšiu cestu.

– Voľme! Zvoľme niekoho ihneď, – bolo počuť všade naokolo.

Až teraz vznikla hádka, pravý chaos. Každý niečo hovoril a nikto buďto nepočúval, alebo nepočul. Začali sa vytvárať skupinky, všetci si niečo mrmlali pre seba, až sa nakoniec skupiny rozpadli tiež. V dvojiciach sa spolu začali od ruky rozprávať, pokúšajúc sa niečo dokázať, ťahať jeden druhého za rukáv a naznačovať rukami ticho. Potom sa všetci znova zjednotili, neprestávajúc v rozprávaní.

– Bratia! – zaznel náhle silnejší hlas, v ktorom sa všetky ostatné chrapľavé, temné hlasy celkom stratili. – Takýmto spôsobom sa k žiadnej dohode nedopracujeme. Všetci rozprávajú a nikto nepočúva. Vyberme si vodcu! Koho spomedzi nás môžeme zvoliť? Kto medzi nami precestoval toľko, aby sa vyznal v cestách? Všetci sa dobre poznáme, a predsa by som seba a moje deti nezveril pod vedenie jediného z nás. Radšej mi povedzte, kto pozná tamtoho cestovateľa, ktorý vysedáva od rána v tieni na kraji cesty?

Padlo ticho. Všetci sa otočili na cudzinca a premerali si ho od hlavy až po päty.

Pútnik, v strednom veku, s pochmúrnym výrazom ledva viditeľným zásluhou brady a dlhých vlasov, sedel v tichosti, pohltený myšlienkami, a z času na čas poklepkal jeho veľkou palicou po zemi.

– Včera som videl toho istého muža s malým chlapcom. Držali sa za ruky a kráčali ulicou. A minulú noc opustil chlapec dedinu, no cudzinec tu ostal.

– Brat môj, zabudnime na tieto hlúpe maličkosti, nech nestrácame čas. Ktokoľvek to je, prišiel k nám zďaleka, súdiac podľa toho, že je nám všetkým neznámy a s najväčšou pravdepodobnosťou pozná tú najkratšiu a najlepšiu cestu, ktorou nás môže previesť. Podľa môjho úsudku je to veľmi múdry muž, pretože tam v tichosti sedí a rozmýšľa. Ktokoľvek iný by sa už vplietol do našich záležitostí desať či viac ráz, alebo by sa s niekým z nás pustil do reči, no on tam len celý čas sedí celkom sám a nič nevraví.

– Samozrejme, ten muž tam sedí v tichosti, lebo nad niečím premýšľa. Iné vysvetlenie nie je, ibaže by bol veľmi múdry, – zhodli sa ostatní a začali cudzinca znova skúmať. Každý na ňom objavil nejakú brilantnú črtu, dôkaz jeho mimoriadnej inteligencie.

Rozprávanie už veľa ďalšieho času nezabralo, tak sa konečne všetci zhodli, že by bolo najlepšie tohto pútnika – ktorého, zdalo sa, im poslal Boh, požiadať, aby ich viedol do sveta pátrať po lepšom území a úrodnejšej pôde. On by mal byť ich vodca a oni by ho počúvali a poslúchali bez akýchkoľvek pripomienok.

Vybrali spomedzi seba desiatich mužov, ktorí mali ísť cudzincovi objasniť ich rozhodnutie. Táto delegácia mu mala ukázať biedny stav záležitostí a požiadať ho, aby ich viedol.

A tak týchto desať išlo a pokorne sa uklonilo. Jeden z nich začal rozprávať o neúrodnej pôde v oblasti, o suchých rokoch a biede, v ktorej sa všetci ocitli. Skončil nasledujúcim spôsobom:

– Tieto podmienky nás nútia opustiť naše domovy a našu zem, a vydať sa do sveta, aby sme našli lepšiu domovinu. Práve v tomto momente, kedy sme sa konečne dohodli, sa zdá, že nám Boh preukázal milosrdenstvo, že nám poslal teba – teba, múdreho a dôstojného cudzinca – a že nás povedieš a oslobodíš nás od nášho trápenia. V mene všetkých prítomných obyvateľov ťa žiadame, aby si sa stal naším vodcom. Kamkoľvek pôjdeš, budeme nasledovať. Poznáš cesty a rozhodne si sa narodil do šťastnejšej a lepšej domoviny. Budeme ťa počúvať a poslúchať všetky tvoje rozkazy. Súhlasíš, múdry cudzinec, so záchranou toľkých duší pred skazou? Budeš naším vodcom?

Počas tohto prosebného prejavu nezdvihol múdry cudzinec ani raz hlavu. Celý čas zotrval v tej istej polohe, v ktorej ho našli. Hlava sklonená, tvár zamračená a nepovedal ani slovo. Raz za čas len poklopkal palicou po zemi a – premýšľal. Keď sa príhovor skončil, úsečne a bez zmeny pozície zamumlal:

– Budem!

– Takže s tebou smieme ísť a hľadať lepšie miesto?

– Smiete! – pokračoval bez zdvihnutia hlavy.

Nadšenie a prejavy vďačnosti sa zdvihli, no cudzinec na nič z toho nepovedal jediné slovo.

Desiati informovali zhromaždenie o ich úspechu, dodajúc, že až teraz uvideli, akou veľkou múdrosťou tento muž oplýva.

– Vôbec sa nepohol z miesta, ani len nezdvihol hlavu, aby sa aspoň pozrel, kto to k nemu hovorí. Len v tichosti sedel a premýšľal. Na všetky naše slová a vďaky odpovedal len dvoma slovami.

– Skutočný mudrc! Vzácna inteligencia! – kričali šťastne zo všetkých strán, tvrdiac, že samotný Boh im zoslal anjela z neba, aby ich zachránil. Všetci boli pevne presvedčení o úspechu pod vedením takého vodcu, ktorého nič na svete nemôže vyviesť z miery. A tak bolo rozhodnuté vyraziť na ďalší deň za úsvitu.

(ďalšia strana)

Značka

Mal som príšerný sen. Nezamýšľam sa toľko nad snom samotným, čudujem sa však, kde som nazbieral tú odvahu sniť o takých hrôzach, keďže ja osobne som tichý a občan, poslušné dieťa našej drahej, utrápenej matky, zeme Srbskej, tak ako aj jej ostatné deti. Samozrejme, viete, že ak by som sa niečím odlišoval, bolo by to iné, no nie, môj drahý priateľu, robím presne to isté ako všetci ostatní a vo všeobecnej opatrnosti sa mi tu nik tak celkom nevyrovná. Raz som zazrel jagavý gombík policajtovej uniformy, ako sa váľa na ulici a hľadel som na jeho čarovný ligot, už-už som ho chcel obísť so sladkými spomienkami, keď náhle sa mi ruka začala chvieť a vyskočila na pozdrav; moja hlava sa sama od seba sklonila k zemi a ústa sa mi roztiahli do takého toho krásneho úsmevu, ktorým zdravíme našich nadradených.

— Urodzená krv mi preteká žilami — tak je to! — To som si v tej chvíli pomyslel a pozrel som s opovrhnutím na okoloidúceho surovca, ktorý nedbalo stúpil na gombík.

— Surovec! — povedal som trpko a odpľul som si, potom som v tichosti pokračoval v chôdzi, utešujúc sa myšlienkou, že takých surovcov nie je veľa; a bol som obzvlášť rád, že mi Boh dal čisté srdce a urodzenú, galantnú krv našich predkov.

Nuž, teraz už vidíte, aký báječný muž som, ani trocha odlišný od ostatných ctihodných občanov, a bez pochýb sa budete čudovať, ako sa také odporné a hlúpe veci mohli zjaviť v mojich snoch.

V ten deň sa mi nestalo nič nezvyčajné. Dobre som sa naobedoval a vyhradil si čas na vyčistenie zubov; popíjajúc víno a potom, s takým smelým a svedomitým využitím mojich občianskych práv, som si šiel ľahnúť a vzal si so sebou knihu, aby som zaspal rýchlejšie.

Kniha mi čoskoro vykĺzla z rúk, samozrejme, až po uspokojení mojej túžby a po splnení všetkých mojich povinností som zaspal ako nevinné jahniatko.

Znenazdajky som sa ocitol na rovnej, blatistej ceste vedúcej skrz hory. Chladná, čierna noc. Vietor kvíli medzi holými vetvami a reže ako žiletka vždy, keď sa dotkne odhalenej kože. Obloha čierna, nemá a hrozivá, sneh fúka do očí ako prach a naráža do tváre. Nikde ani živej duše. Ponáhľam sa a tu a tam sa pošmyknem na zablatenej ceste doľava, doprava. Tackám sa a padám a nakoniec sa stratím, putujem ďalej — Boh vie kam — a nie je to krátka, zvyčajná noc, ale dlhá ako storočie, a ja celý čas kráčam bez toho, aby som vedel kam.

A tak som kráčal ďalej niekoľko rokov a niekam som došiel, veľmi, veľmi ďaleko od mojej rodnej krajiny do neznámej časti sveta, do zvláštnej krajiny, o ktorej pravdepodobne nikto nevie a ktorá dozaista môže byť videná jedine v snoch.

Túlajúc sa krajinou som prišiel k veľkému mestu, kde žilo veľké množstvo ľudí. Na veľkom trhovisku bol velikánsky dav a strašný hukot, dostatočný na to, aby z neho človeku praskol bubienok. Stavil som sa v hostinci naproti trhovisku a spýtal som sa hostinského, prečo sa toľko ľudí zhromažďuje…

— Sme tichí a ctihodní ľudia, — začal s rozpravou, — sme lojálni a poslušní voči starostovi.

— Je starosta vaša najvyššia autorita? — prerušil som ho otázkou.

— Starosta tu vládne a je našou najvyššou autoritou; po ňom ide polícia.

Zasmial som sa.

— Prečo sa smeješ?… Nevieš snáď?… Odkiaľ pochádzaš?
Povedal som mu, ako som sa stratil, a tiež že som prišiel zo vzdialenej zeme — Srbska.

— Počul som o tej slávnej zemi! — pošepol si hostinský pre seba, pozerajúc na mňa s úctou, potom prehovoril nahlas:

— Tak to tu chodí, — pokračoval, — starosta tu vládne s jeho policajtmi.

— Akí sú vaši policajti?

— No, sú tu rôzne druhy policajtov — líšia sa podľa ich hodnosti. Sú tu takí viac významní a menej významní… Viete, my sme tichí a ctihodní ľudia, no zo susedstva prichádzajú všelijakí vandráci, kazia nás a učia nás zlé veci. Aby rozlíšil našich občanov od ostatných ľudí, starosta včera vydal rozkaz, aby všetci občania išli k miestnemu Súdu, kde označkujú čelo každého z nás. Preto sa toľko ľudí schádza: aby sa poradili, čo robiť.

Zachvel som sa a napadlo mi, že by som mal z tejto čudnej krajiny utiecť tak rýchlo, ako sa len dá, pretože som, napriek tomu, že som Srb, nebol zvyknutý na takú ukážku rytierskeho ducha a trochu ma to znepokojilo!

Hostinský sa benevolentne zasmial, poklepal mi po pleci a hrdo povedal:

— Ach, cudzinec, len toto ťa vystrašilo? Niet divu, že ťa čaká dlhá cesta, aby si našiel odvahu rovnú tej našej!

— A čo sa chystáte spraviť? — spýtal som sa placho.

— Čo je to za otázku! Uvidíš, akí sme my statoční. Čaká ťa dlhá cesta, aby si našiel odvahu rovnú tej našej, vravím ti. Cestoval si široko-ďaleko a videl si svet, no som si istý, že si nikdy nevidel väčších hrdinov ako nás. Poďme tam spolu. Musím sa ponáhľať.
Už sme sa chystali ísť, keď sme pred dverami začuli prasknutie biča.
Vykukol som von: a že to bol výhľad — muž s žiarivou, trojrohou čiapkou na hlave, oblečený v krikľavom obleku, jazdil na chrbte iného muža vo veľmi okázalých šatách obyčajného, civilného strihu. Zastal pred krčmou a jazdec zostúpil.

Hostinský vyšiel von, poklonil sa a muž v krikľavých šatách vošiel do krčmy k špeciálne vyzdobenému stolu. Ten v civilnom oblečení ho čakal pred vchodom do krčmy. Hostinský sa pred ním tiež uklonil.

— Čo sa to tu deje? — spýtal som sa celkom bezradne hostinského.

— No, ten, ktorý vošiel do krčmy, je vysoko postavený policajt a tento muž je jeden z našich najvýznamnejších občanov, veľmi bohatý a veľký vlastenec, — pošepol mi hostinský.

— Ale prečo dovoľuje tomu druhému, aby mu jazdil na chrbte?
Hostinský len pokrútil hlavou a ustúpili sme na bok. Daroval mi pohŕdavý úsmev a povedal:

— Považujeme to za veľkú česť, ktorú si málokto zaslúži! — Povedal mi ešte množstvo ďalších vecí, no bol som taký rozrušený, že som ich nedokázal pochopiť. Celkom jasne som však počul, čo povedal na konci: — Je to služba svojej krajine, ktorú sa všetky národy ešte nenaučili oceniť!

Prišli sme na schôdzku, kde voľby predsedu už prebiehali.
Prvá skupina navrhla muža menom Kolb, ak si správne pamätám, ako ich kandidáta na kreslo; druhá skupina chcela Talba a tretia mala vlastného kandidáta.

Bol tam strašný zmätok; každá skupina chcela pretlačiť svojho vlastného muža.

— Myslím si, že lepšieho muža ako Kolb na takú dôležitú pozíciu nemáme, — povedal hlas pochádzajúci z prvej skupiny, — lebo všetci tak dobre poznáme jeho dobré vlastnosti ako občana a jeho veľkú odvahu. Nemyslím si, že je medzi nami niekto, kto sa môže pýšiť tým, že na ňom tak často jazdievali skutočne dôležití ľudia…

— Ktože ty si, aby si o tom hovoril, — vykríkol niekto z druhej skupiny. — Na tebe nikdy nejazdil ani len pomocný policajný úradník!

— Vieme, aké sú tvoje cnosti, — kričal niekto z tretej skupiny. — Nevydržal by si jediný úder bičom bez zavýjania!

— Poďme si to vyjasniť, bratia! — začal Kolb. — Je pravda, že sa významní ľudia viezli na mojom chrbte už pred desiatimi rokmi; bičovali ma a ja som nikdy nevydal ani vzlyk, no kľudne to môže byť tak, že sú medzi nami hodnejší. Možnože sú mladí lepšími kandidátmi.

— Nie, nie, — pokrikovali jeho podporovatelia.

— Nechceme počúvať o zastaraných poctách! Je to už desať rokov, odkedy sa na Kolbovi jazdilo, — kričali hlasy z druhej skupiny.

— Mladá krv sa dostáva do popredia, nechajte staré psy žuť staré kosti, — volali podaktorí z tretej skupiny.

Odrazu sa všetok hluk stratil; ľudia ustupovali, naľavo a napravo, aby uvoľnili cestu a ja som zazrel mladého muža vo veku okolo tridsať rokov. Ako sa približoval, všetky hlavy sa skláňali.

— Kto je to? — pošepol som otázku hostinskému.

— On je populárny vodca. Mladý muž, no veľmi nádejný. V jeho skorých dňoch sa mohol pýšiť tým, že tri razy viezol starostu na svojom chrbte. Je tu populárnejší než ktokoľvek iný.

— Možnože zvolia jeho? — spýtal som sa.

— To je viac než isté, lebo čo sa týka ostatných kandidátov — všetci sú starší, čas ich predbehol, zatiaľ čo starosta sa včera chvíľu viezol na jeho chrbte.

— Ako sa volá?

— Kleard.

Dali mu čestné miesto.

— Myslím, — prerušil Kolbov hlas ticho, — že na túto pozíciu nenájdeme lepšieho muža, než je Kleard. Je mladý, ale nikto z nás starších sa mu nerovná.

— Bravo!… Nech žije Kleard!… — zaburácali všetky hlasy.
Kolb a Talb ho vzali do predsedovej rezidencie. Všetci sa hlboko uklonili a nastalo úplné ticho.

— Ďakujem vám, bratia, za vašu veľkú úctu a túto česť, ktorú ste mi tak jednohlasne udelili. Vaše nádeje, ktoré do mňa vkladáte, sú príliš lichotivé. Nie je ľahké viesť loď národných prianí skrz také významné dni, no urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som oprávnil vašu dôveru, úprimne reprezentoval váš názor a zaslúžil si vašu veľkú úctu. Ďakujem vám, bratia moji, že ste ma zvolili.

— Hurá! Hurá! Hurá! — burácali voliči zo všetkých strán.

— A teraz, bratia, dúfam, že mi dovolíte povedať pár slov k tejto významnej udalosti. Nie je ľahké trpieť takými bolesťami, takými mukami, aké sa na nás chystajú; nie je ľahké nechať si označkovať čelo rozpáleným železom. Vskutku, nie — sú to bolesti, ktoré nedokážu zniesť všetci muži. Nech sa zbabelci trasú, nech so strachom ustúpia, no my nesmieme ani na moment zabudnúť, že sme synovia udatných predkov, že nám v žilách tečie urodzená krv, tá hrdinská krv našich praotcov, veľkých rytierov, ktorí zvykli umierať bez prižmúrenia oka za slobodu a prospech nás všetkých, ich potomstvo. Naše utrpenie je ničím, keď pomyslíte na to ich — mali by sme sa správať ako príslušníci zdegenerovanej a zbabelej rasy teraz, keď sa nám žije lepšie ako kedykoľvek predtým? Všetci praví vlastenci, každý, kto nechce náš národ zosmiešniť pred celým svetom, tú bolesť znesie ako muž a hrdina.

— Bravo! Bravo! Nech žije Kleard!

Niekoľko horlivých rečníkov rozprávalo po Kleardovi; povzbudili vystrašených ľudí a viac-menej zopakovali, čo povedal Kleard.
Potom požiadal bledý a ustatý starý muž s vráskavou tvárou a s bradou a vlasmi bielymi ako sneh o slovo. Jeho kolená sa triasli vekom, ruky sa mu chveli, chrbát ohnutý. Jeho hlas sa chvel, oči sa mu leskli slzami.

— Deti, — začal, so slzami stekajúcimi po jeho bielych, vráskavých lícach a padajúcimi na jeho bielu bradu, — Som biedny a čoskoro umriem, no zdá sa mi, že vy by ste si nemali nechať takú hanbu. Som sto rokov starý a celý život som žil bez toho!… Prečo by sa mala značka otroctva vytlačiť na moju bielu a ustatú hlavu teraz?…

— Preč s tým starým lotrom! — zakričal predseda.

— Preč s ním! — volali ostatní.

— Starý zbabelec!

— Namiesto povzbudzovania mladších len každého desí!

— Mal by sa hanbiť za jeho šedivé vlasy! Žil už dosť dlho a stále sa bojí — my mladí máme viac odvahy…

— Preč s tým zbabelcom!

— Vyhoďte ho!

— Preč s ním!

Nahnevaný dav statočných mladých vlastencov sa hnal na starého muža a v hneve ho začali strkať, ťahať a kopať.

Pre jeho vek ho konečne pustili — inak by ho boli ukameňovali zaživa.

Všetci si sľúbili, že zajtra budú statoční a preukážu sa ako hodní slávy a cti ich národa.

Ľudia zo schôdze odchádzali v dokonalom ráde. Ako sa lúčili, hovorili:

— Zajtra uvidíme, kto je čo zač!

— Zajtra roztriedime chválenkárov!

— Nastal čas, aby sa hodní odlíšili do nehodných, aby sa žiaden lotor nemohol chvastať statočným srdcom!

Vrátil som sa do hostinca.

— Videl si, z akého sme cesta? — spýtal sa ma hrdo hostinský.

— Vskutku videl, — odpovedal som automaticky, s pocitom, že ma moja sila opustila a že to v mojej hlave šumelo zvláštnymi dojmami.

Ešte v ten deň som v ich novinách čítal titulný článok, ktorý znel nasledovne:

— Občania, je čas, aby medzi nami skončilo to márne chvastanie a naparovanie sa; je čas, aby sme prestali dávať váhu tým prázdnym slovám, ktoré hojne používame na vystavenie našich imaginárnych cností a zásluhy. Nadišiel čas, občania, podrobiť naše slová skúške a ukázať, kto je naozaj hodný a kto nie je! My však veríme, že medzi nami nebudú nijakí hanební zbabelci, ktorých bude nutné na dohodnuté značkovacie miesto dopraviť silou. Každý jeden z nás, kto v jeho žilách cíti čo i len kvapku urodzenej krvi našich predkov, sa bude snažiť byť medzi prvými, ktorí okúsia bolesť a muky, s hrdosťou a v tichosti, pretože toto je svätá bolesť, je to obeta pre dobro našej krajiny a pre blaho nás všetkých. Vpred, občania, lebo zajtra je tu deň vznešenej skúšky!…

Môj hostinský šiel v ten deň do postele rovno po schôdzi, aby sa na ďalší deň dostavil na dohodnuté miesto tak skoro, ako len mohol. Mnohí však išli priamo do Mestskej Haly, aby boli v rade čo najviac vpredu.

Na ďalší deň som aj ja šiel do Mestskej Haly. Boli tam všetci — mladí a starí, muži a ženy. Zopár matiek prinieslo na rukách ich malé deti, aby ich mohli dať označkovať značkou otroctva, totiž cti, a obdržať tak väčšie právo k vyšším pozíciám v civilnej službe.

Bola tam tlačenica a nadávky (v tom sa ponášajú na nás Srbov a z nejakého dôvodu som bol za to rád), a všetci sa snažili byť u dverí ako prví. Niektorí dokonca chytali iných pod krkom.

Značky sa udeľovali špeciálnym civilným služobníkom v bielom, formálnom obleku, ktorý mierne vyčítal ľuďom:

— Nehučte, preboha, na každého sa dostane — nie ste zvieratá, predpokladám, že sa zaobídeme bez postrkovania.

Značkovanie sa začalo. Jeden vykríkol, ďalší iba zastonal, no kým som tam bol, nenašiel sa nikto, kto by to dokázal zniesť bez akéhokoľvek zvuku.

Nevydržal som sa na to mučenie pozerať dlho, tak som sa vrátil do hostinca, no niektorí už tam sedeli, jedli a pili.

— A je po všetkom! — povedal jeden z nich.

— No, ani sme nekričali, len Talb vrešťal ako osol!… — povedal ďalší.

— Vidíš, aký je ten váš Talb, a to ste ho včera chceli za predsedu schôdze.

— Ach, nikdy nevieš!

Rozprávali sa, stonajúc v bolesti a zvíjajúc sa, no snažiac sa to skryť jeden pred druhým, keďže sa každý hanbil za označenie zbabelec.
Kleard sa zahanbil stonaním a muž menom Lear bol hrdinom, pretože si na čelo vypýtal dve značky a nevydal ani hláska s náznakom bolesti. Celé mesto rozprávalo s tou najväčšou úctou jedine o ňom.

Niektorí ľudia dokonca ušli, no ostatní nimi opovrhovali.

Po niekoľkých dňoch sa ten s dvoma značkami na čele prechádzal s hlavou vztýčenou, s dôstojnosťou a sebaúctou, plný slávy a hrdosti, a kamkoľvek šiel, všetci sa mu klaňali a snímali klobúky, aby zasalutovali hrdinovi dňa.

Muži, ženy a deti za ním bežali po ulici, aby si obzreli najväčšieho muža národa. Kamkoľvek šiel, šepot vyvolaný úžasom ho nasledoval: ‘Lear, Lear!… To je on!… To je ten hrdina, ktorý neskučal, ktorý nevydal ani hláska, kým boli dve značky vytlačené na jeho čelo!’ Bol na titulkoch novín, velebený a oslavovaný.

A zaslúžil si všetku lásku ľudu.

Všade som počul toľkú chválu a začal som pociťovať starú, urodzenú Srbskú krv pretekajúcu mojimi žilami. Naši predkovia boli hrdinovia, umreli narazení na kôl za slobodu; aj my máme našu hrdinskú minulosť a naše Kosovo. Chvejem sa národnou hrdosťou a pýchou, horlivý ukázať, aká statočná moja rasa je a bežať do Mestskej Haly a zakričať:

— Prečo uctievate toho vášho Leara? … Nikdy ste nevideli pravých hrdinov! Poďte a presvedčte sa, aká je pravá urodzená srbská krv! Vypáľte mi do čela desať značiek, nie iba dve!

Civilný služobník v bielom obleku sa so značkou priblížil k môjmu čelu, a ja som začal… zobudil som sa zo svojho sna.

V strachu som si pretrel čelo a prežehnal som sa, dumajúc nad zvláštnymi vecami, ktoré sa v mojich snoch objavili.

— Takmer som zatienil slávu toho ich Leara, — pomyslel som si a spokojne som sa prevalil na druhý bok, a bolo mi trochu ľúto, že som svoj sen nevidel až do konca.

 

V Belehrade, 1899.
Pre Projekt “Radoje Domanović” preložil Martin Belás, 2020.

Strádie (10/12)

(předchozí stránka)

Strádijskou vládu se mi tedy poštěstilo poznat dosti zblízka a rozhodl jsem se navštívit také zdejší Národní shromáždění. Stařičký název Národní se dochoval z temné minulosti a užívalo se ho už jen tak ze zvyku — moderní praxe byla taková, že poslance jmenoval ministr policie. Jakmile došlo ke změně vlády, nakvap se vypisovaly nové volby poslanců (což se obligátně dělo aspoň jednou měsíčně). Slovo volby znamenalo ve Strádii oněch dnů dosazování a mělo také původ v dávných zaostalých patriarchálních dobách, kdy národ — věřte tomu nebo ne — měl kromě jiných trampot navíc ještě únavnou povinnost lámat si hlavu a starat se, koho si vybere za zástupce. Kdysi se volby provozovaly tímto primitivním způsobem, avšak v moderní civilizované Strádii byla ta zastaralá, zdlouhavá a těžkopádná procedura zjednodušena. Ministr policie se obětavě podjal povinností národa, sám vybíral a dosazoval poslance do Národního shromáždění, a národ nemrhal časem, neměl žádné starosti a hlavně nemusel myslet. S ohledem na vše výše uvedené je přirozené, že se tomu říkalo svobodné volby.

Takto zvolení národní poslanci se sjížděli do strádijské metropole a radili se a řešili různé státní záležitosti. Vláda — výstižněji formulováno: každá vpravdě vlastenecky smýšlející vláda — vypomáhala, jak jen mohla, aby ta řešení byla moudrá a moderní, čili i nadále sebeobětavě na sebe brala veškerou odpovědnost. Když se poslanci sjeli, ještě než začali zasedat, museli strávit pár dní v speciální přípravce, která se nazývala klub. Zde se drezírovali – promiňte, přeřekl jsem se – připravovali, aby se mohli co nejúspěšněji zhostit svého poslaneckého poslání.

Vypadalo to jako při zkouškách na divadelní představení.

Autorkou kusů, které poslanci měli sehrát na scéně Národního shromáždění, byla opět neúnavná vláda. Předseda klubu byl cosi jako dramaturg: měl za povinnost prostudovat si pečlivě danou hru a rozdat role poslancům, pochopitelně s příhledem k jejich talentu a naturelu. Některým přiděli větší výstupy, některým menší, začátečníkům svěřil jenom štěky, ba někteří dokonce směli zarecitovat pouze jedno slovo, pro nebo proti. Ta druhá varianta se vyskytovala velice vzácně, jen tehdy, když bylo třeba sehrát nějaké zvlášť svobodomyslné představení, například když se po skončeném hlasování jako sčítaly hlasy, aby se zjistilo, která strana zvítězila; přitom bylo všecko narežírováno už dávno před zasedáním. Poslanci, kteří nebyli použitelní ani na štěky, hráli němé role – to znamená při hlasování vstáváním a sedáním. Když předseda rozdal role, rozpustil poslance, aby se je šli naučit. Mne hned tak něco neudiví, ale ujišťují vás, že jsem jaksepatří vyvaloval oči, když jsme poprvé viděl, jak se strádijští poslanci biflují své role.

Přivstal jsem si a vyšel jsem n na procházku do parku. kik yyi plný školáků, gymnazistů a studentů. Jedni se procházeli sem a tam a učili se nahlas svoje úkoly — někdoo dějepis, někdo chemii, někdo náboženství a tak dále; jiní se zas navzájem zkoušeli. Náhle jsem si mezi tou omladinou všiml několika mužů značně pokročilého věku; také se procházeli sem a tam nebo posedávali na lavičkách a dřeli se nazpaměť něco z nějakých papírů. Nenápadně jsem se přiblížil k jednomu stařičkému vesničanovi v národním kroji a slyším, jak s námahou slabikuje:

„Velectění páni poslanci! U příležitosti projednávám projektu zákona tak eminentní závažnosti, stržen nadšením nad vskutku brilantním projevem svého veleváženého kolegy pana ix ypsilón, jímžto totálně a nad slunce jasně ozřejmil generální důležitost, ergo veskrze pozitivní charakter dotyčného zákona, osměluji se dočrtnout přehršlí detailů, arciť jen podružných, epochální nástin svého veleváženého předřečníka…“

Stařeček přeslabikoval tu větu asi desetkrát a pak odložil papír, zavřel oči a zkusil to zpaměti:

„Velectění páni poslanci… stržen nad slunce jasně přehršlí… u veskrze generélní příležitosti… ergo arciť eminentní…“ Zarazil se, svraštil čelo, chvíli mlčel a lovil v paměti, a pak znovu sáhl po svých papírech a ještě jednou si větu přeslabikoval nahlas. Potom se ji znovu pokusil zopakovat zpaměti, ale marná práce, zase pohořel. Nedal se odradit a zkusil to ještě párkrát, šlo mu to však čím dál hůř. Zoufale si vzdychl, dopáleně odhodil papíry a svěsil hlavu.

Na lavičce proti němu seděl žáček, v ruce měl zavřenou knihu a zpaměti odříkával úkol z přírodopisu:

„Tato užitečná bylinka roste v bažinatých krajích. Jejího kořene náš národ odnepaměti používal jako léku…“

Stařeček zvedl hlavu. Když chlapec odříkal celou lekci, zeptal se ho:

„Ty už to svoje umíš?“

„Ano.“

„Pámbů ti požehnej! Jen se uč, synáčku, dokud jsi mladý a máš na to ještě dobrou hlavu, poněvadž až ti bude tolik jako mně… darmo mluvit!“

Co tu ti kmeti pohledávají mezi žáčky a studentíky? Co se ksakru ve svém věku můžou ještě tak pilně učit? To už zase ve Strádii zavedli nějakou novou pedagogickou vymoženost?

Zvědavost mi nedala; sám jsem na žádné kloudné vysvětlení nepřipadl, a tak jsem se zeptal toho stařečka. Dozvěděl jsem se, že je národním poslancem a že mu v klubu poručili naučit se projev; to, co si tu před chvílí marně vtloukal do hlavy, je prý teprve první věta…

Když se poslanci naučili své role, nastaly zkoušky. Poslanci se dostavili do klubu a každý se posadil na své místo. Předseda klubu trůnil za zvláštním stolem a po jeho boku dva místopředsedové. Další zvláštní stůl byl vyhrazen pro členy vlády a o kus dál stál stolek pro tajemníky klubu. Tajemník ještě chvilku vyvolával jednoho poslance po druhém, aby zjistil prezenci, no a pak to začalo.

„Ať vstanou všichni, co mají hrát opozičníky!“ nařídil předseda.

Vstalo několik poslanců.

Tajemník napočítal sedm.

„Kde je osmý?“ sháněl se předseda.

Nikdo se nehlásil.

Poslanci se začali rozhlížet, každý jako by říkal: Já to nejsem! Kdopak to může být, ten osmý?

Rozhlíželo se i těch sedm opozičníků; pátravým pohledem slídili po svém ztraceném druhu, až pak najednou si jeden vzpomněl a s úlevou vykřikl:

„Tamhleten je to! Ten má taky hrát opozičníka!“

„To neni pravda! Neurážej, jo?“ bránil se rozhořčeně osočený a přitom zarytě koukal do země.

„Tak kdo je to tedy?“ naléhal předseda.

„Já nevím.“

„Nechybí někdo?“ obrátil se předseda na tajemníka.

„Ne.“

„Někdo to kruci být musí!“

Ale po osmém opozičníkovi ani vidu, ani slechu. Všichni se zase začali rozhlížet, i ten osočený.

„Ať se přihlásí! Tak bude to nebo ne?“

Nikdo ani nepípl.

„Co se nehlásíš, když jsi to ty?“ udeřil předseda na osočeného.

„Je to on! Určitě je to on!“ spustili povyk ostatní; to jim pane spadl kámen ze srdce!

„Když já ale nemůžu hrát opozičníka,“ zafňukal provinilec.

„Jak to, že ne?“ obořil se na něho předseda.

„Ať ho hraje někdo jiný!“

„Na tom přece nesejde, kdo ho hraje.“

„Sejde. Já mám naši vládu hrozně rád!“

„To ti nikdo nebere! Opozičníka budeš jenom hrát, člověče! Abychom zachovali formu… Nějakou opozici přece mít musíme!“

„A nebudu a nebudu a nebudu hrát opozičníka! Já mám naši vládu ze všeho na světě nejradši!“

Předseda si ho vzal do parády a mluvil mu do duše, hučel do něho horemdolem, ale marně; dal se přesvědčit, až když mu jeden ministr slíbil dohodit pěkný kšeftík, na kterém se dá vydělat majlant.

„Zaplaťpámbů,“ odfrkl si zpocený a uondaný předseda, „tak už jich konečně máme osm!“

Zatímco se předseda a ministři handrkovali s trucovitým osmým opozičníkem, sedm ostatních opozičníků si sedlo.

„Opozičníci — vztyk!“ zavelel uklidněný předseda a otřel si pot z čela.

Ale ouha! Stoupl si jen ten vzpurník.

„Co to má znamenat? Co vy ostatní?“ Předsedu div netrefil šlak.

„My taky máme hrozně rádi naši vládu!“ zahuhlalo sedm opozičníků.

„To svět neviděl, co my si užijeme za soužení s opozicí!“ rval si vlasy předseda.

Rozhostilo se nepříjemné, trapné ticho.

„Máte rádi naši vládu?!“ zaskřípal výhrůžně zuby pan ministr policie. „To dá rozum, že máte rádi naši vládu, kdybyste ji neměli rádi, nebyl bych si vás vyhlídl do Národního shromáždění! Kdo podle vás má vystupovat v roli opozičníků? My, ministři? Po příštích volbách už mi sem ani nepáchnete, abyste věděli! Těch osm uprázdněných míst nebudu sám obsazovat, pro mne, za mne, ať si národní masy projednou zvolí pár poslanců, aspoň budeme mít konečně pořádnou, nefalšovanou opozici!“

Po dlouhém dohadování, když každému něco slíbili, uvolilo se i sedmero zarputilců vystupovat v té ostudné roli. Jednoho utáhli na prachy, druhého zas na povýšení, prostě každému něco káplo za tu mimořádně obětavou úsluhu vládě, které tuze záleželo na tom, aby Národní shromáždění alespoň trochu vypadalo jako národní shromáždění.

Když ta tahanice tak šťastně skončila, nic už nestálo v cestě, aby předseda konečně zahájil zkoušku:

„Jaká je tvoje role?“

„Já mám vznést interpelaci k vládě, proč se státní peníze vyhazujou na zbytečnosti.“

„Co ti na to odpoví vláda?“

„Aspoň to budí zdání, že na to máme.“

„Co odpovíš?“

„Já na to mám říct, že mě ta odpověď zcela uspokojila.“

„Sednout!“ pokývl předseda spokojeně.

„Co ty máš v roli?“ obrátil se na druhého.

„Já mám interpelovat vládu, proč někteří úředníci jsou povyšováni mimo pořadí a berou několik platů a různých přídavků, zatímco jiní, déle sloužící a mnohem schopnější, zastávají bezvýznamná postavení a už řadu let nebyli povýšeni.“

„Správně! A jak ti odpoví páni ministři?“

„Páni ministři mi vysvětlí, že mimo pořadí povýšili jenom své nejbližší příbuzné a lidi, za něž se přimlouvali jejich důvěrní přátelé, jinak nikoho.“

„Co jim odpovíš?“

„Že považuju tu odpověď za naprosto vyhovující.“

Pak předseda začal zkoušet třetího.

„Mým úkolem je ostře napadnout vládu, že uzavřela půjčku za nevýhodných podmínek, bez ohledu na kritickou finanční situaci našeho státu.“

„Co ti odpoví vláda?“

„Že potřebuje peníze za každou cenu.“

„A co ty na to?“

„Že ten pádný argument beze zbytku vyvrátil mé pochybnosti.“

„Co ty máš dělat?“ zeptal se předseda čtvrtého.

„Vznést protest k panu ministrovi armády, že vojáci hladoví.“

„Co ti pan ministr odpoví?“

„No Bože! Tak hladoví!“

„A co ty na to?“

„Já mu poděkuju za vyčerpávající vysvětlení.“

„Dobře! Smíš se posadit!“

A tak předseda zkoušel a zkoušel, a když byl hotov se všemi příslušníky opoziční menšiny, jal se zabývat provládní většinou.

Kdo se dobře nabifloval svou roli, tomu vyslovil pochvalu. A ti, co se špatně učili a nic neuměli? Ať se neopováží strčit na zasedání ani nos!

Poměry ve Strádii se den ze dne povážlivěji horšily, a tak se mluvčí národa chtě nechtě museli hned na prvních zasedáních zabývat řešením těch nejpalčivéjších problémů. Duchapřítomná a energická vláda si věděla rady za každé situace, růžové i nerůžové; aby poslanci neplýtvali drahocenným časem na všelijaké nesmysly, vrazila jim hned do začátku k projednání zákon o zřízení námořní flotily.

Když jsem se o tom doslechl, zeptal jsem se jednoho poslance:

„Máte hodně námořních lodí?“

„Ne.“

„Kolik asi?“

„Zatím ani jednu.“

Užasl jsem. Všiml si toho a užasl rovněž:

„Čemu se tak divíte?“

„Zaslechl jsem něco, že prý jste schválili zákon o …“

„Ano!“ skočil mi do řeči. „Schválili jsme zákon o zřízeni námořní flotily, ovšem. Bylo to nutné, poněvadž dosud takový zákon nemáme.“

„A má Strádie vůbec moře?“

„Prozatím ne.“

„Nač tedy ten zákon?“

Poslanec se shovívavě pousmál a vysvětlil mi:

„Strádie, vážený pane, kdysi hraničila dokonce se dvěma moři a naším všenárodním ideálem je, aby naše draze milovaná vlast-mučednice byla zase to, co kdysi. Jak vidíte, usilovně na tom pracujeme.“

„Ach tak!“ předstíral jsem hluboké porozumění. „Co se toho týče, jsem si naprosto jist, že se Strádie vbrzku stane opět obrovskou a mocnou říší, pokud budou otěže jejího osudu stále v rukou lidí tak moudrých, činorodých, nezištných a upřímně vlastenecky smýšlejících jako nyní…“

(další stránka)