Tag Archive | tŕň

Vodca (3/3)

(predchádzajúca strana)

Tak prešiel prvý deň a v podobnom duchu sa niesli aj tie nasledujúce. Nič výrazne dôležité sa nestalo, len nepodstatné príhody: strmhlav vleteli do priekopy, potom do priepasti; zavadili o kry a černicové kríky; šliapli na tŕne; niekoľko zlomenín na rukách a nohách; pár utŕžených úderov do hlavy. Všetko toto utrpenie však prekonali. Zopár starých mužov ponechali ležať mŕtvych na ceste. “Boli by zomreli, aj ak by ostali doma, nehovoriac o tejto ceste!” povedal hovorca, povzbudzujúc ostatných, aby pokračovali. Niekoľko menších detí, staré rok či dva, taktiež zahynuli. Ich rodičia vyrovnane potlačili ich zármutok, pretože taká bola Božia vôľa. “A čím menšie deti, tým menší žiaľ. Keď sú mladšie, smútku je menej. Boh zaručuje, aby rodičia nikdy nestratili ich deti po tom, ako dosiahli sobášny vek. Ak je tak deťom súdené, je lepšie, keď umrú skôr. Vtedy nie je smútok taký veľký!” utešovali ich znova hovorcovia. Niektorí si okolo hláv obmotali látku a dali studený obklad na modriny. Ostatní si niesli ruky v obväzoch. Všetky boli potrhané a postrihané. Ich potrhané odevy na nich viseli, no cez to všetko pokračovali veselo ďalej. Všetko by sa to znášalo oveľa ľahšie, keby ich neustále netrápil hlad. Museli však pokračovať.

Jedného dňa sa stalo niečo závažnejšie.

Vodca kráčal v popredí, obklopený najstatočnejšími mužmi zo skupiny. (Dvaja z nich boli stratení a nikto nevedel, kam zmizli. Obecným názorom bolo, že zradili ich vec a utiekli. K tomu hovorca povedal niečo o ich hanebnej zrade. Iba zopár verilo, že tí dvaja umreli po ceste, s ich názorom sa však nepodelili, aby tým nerozrušili ostatných.) Zvyšok skupiny kráčal v rade za nimi. Naraz sa zjavila mimoriadne veľká a hlboká skalnatá roklina – ozajstná priepasť. Svah bol natoľko prudký, že sa neodvážili spraviť už ani krok. Dokonca aj tí najodvážnejší náhle zastali a pozreli na vodcu. Zamračený, pohltený v myšlienkach a s hlavou sklonenou nebojácne stúpil vpred, klopkajúc pred sebou palicou, najprv doprava, potom doľava, jeho zvyčajným spôsobom. Mnohí vraveli, že tak vyzeral ešte viac dôstojne. Na nikoho sa nepozrel a nikomu nič nepovedal. Výraz na jeho tvári sa nezmenil ani neukázal strach, ako sa stále viac približoval k priepasti. Aj tí najstatočnejší z najstatočnejších zbledli ako stena, no nikto si netrúfol varovať statočného, múdreho vodcu. Ešte dva kroky a stál na hrane. V smrteľnom strachu a s očami doširoka otvorenými sa všetci triasli. Najodvážnejší muži boli odhodlaní stiahnuť vodcu späť, aj keby to malo znamenať porušenie disciplíny, keď v tom spravil jeden krok, druhý a rútil sa rovno do priekopy. Vtedy vznikol zmätok, nárek, krik; strach nad nimi zvíťazil. Niektorí sa dali na útek.

– Stojte, bratia! Načo ten zhon? Takto vy držíte slovo? Musíme tohto múdreho muža nasledovať, lebo on vie, čo robí. Bol by šialenec, ak by sa len tak zahubil. Vpred, za ním! Toto je to najväčšie a možnože aj posledné riziko, posledná prekážka. Ktovie? Možnože na druhej strane tejto priepasti nájdeme nádhernú, úrodnú krajinu, ktorú nám Boh určil. Vpred! Bez obete sa nikam nedostaneme! – také boli rečníkove poučné slová, načo tiež spravil dva kroky vpred, miznúc v priepasti. Nasledovali ho tí najodvážnejší a za nimi sa vrhli všetci ostatní.
Na prudkom svahu tejto širokej rokliny sa ozýval nárek, stonanie, hádzanie sa a vzdychanie. Jeden by bol prisahal, že sa odtiaľ nikdy nikto nedostal živý, už vôbec nie bez zranení a v jednom kuse, avšak ľudský život je neústupný. Vodca mal nezvyčajné šťastie. Počas pádu sa zachytil o kríky, čo mu pomohlo nezraniť sa. Podarilo sa mu dať dokopy a vytiahnuť sa. Kým sa dole ozýval nárek, vzdychanie a plač, nehybne sedel, v tichosti premýšľajúc. Zopár nahnevaných a otlčených ho začalo preklínať, čoho si však vôbec nevšímal. Tí, ktorí mali to šťastie, že sa počas pádu zachytili o krík alebo o strom, sa začali horlivo pokúšať vyšplhať von. Niektorí mali prasknuté hlavy, a tak im po tvárach stekala krv. Nikto nezostal celý, okrem vodcu. Odrazu sa naňho všetci zamračili a v agónií zastonali, no on ani len nezdvihol zrak. Bol potichu a prevzal rozvážny postoj skutočného mudrca!

Prešiel nejaký čas. Počet pútnikov sa neustále zmenšoval. Každý deň si vybral svoju daň. Niektorí odišli zo skupiny a vydali sa späť.

Z veľkej kopy na začiatku zostalo asi len dvadsať pútnikov. Ich vyziabnuté, vyčerpané tváre odrážali znaky zúfalstva, pochýb, únavy a hladu, no nikto sa nezmohol ani na slovo. Všetci boli potichu ako ich vodca a naďalej sa za ním trmácali. Dokonca aj duchaplný hovorca zúfalo potriasal hlavou. Cesta bola vskutku náročná.

Ich čísla sa znižovali každý deň, dokým ich nezostalo iba desať. So skľúčenými tvárami sa namiesto zhovárania len sťažovali a nariekali.

Viac ako na mužov sa ponášali na mrzákov. Niektorí chodili o barlách. Iní si držali ruky v páskach upevnených okolo krku. Na ich rukách bolo množstvo obväzov a obkladov. Aj keby chceli spraviť ďalšie obete, nemohli, pretože na ich telách už nebol takmer žiaden priestor pre akékoľvek ďalšie zranenia.

Dokonca tí najsilnejší a najstatočnejší spomedzi nich takmer stratili vieru a nádej, no naďalej sa nevzdávali; tak je, že nejako s veľkým úsilím krivkali ďalej, sťažujúc sa, plní bolesti. Čo iné im ostávalo, keď sa nemohli vrátiť? Toľko obetí, aby to teraz vzdali?

Padlo šero. Krivkajúc o barlách odrazu zbadali, že vodca sa už nenachádza pred nimi. Ďalší krok a všetci sa rútili do ďalšej priepasti.

– Ach, moja noha! Ach, moja ruka! – zaznel nárek a stonanie. Jeden slabý hlas dokonca preklial ich dôstojného vodcu, no potom stíchol.

Keď vyšlo slnko, vodca ta sedel rovnako ako v deň, kedy bol zvolený. V jeho vzhľade nenastala ani tá najmenšia zmena.
Hovorca vyšplhal von z priepasti, nasledovaný dvoma ďalšími. Znetvorení a krvaví sa obrátili, aby sa pozreli, koľko pútnikov ostalo, no zistili, že sú jediní. Smrteľný strach a beznádej naplnili ich srdcia. Kraj im bol neznámy, hornatý, skalnatý – nikde žiadne cestičky. Dva dni predtým narazili na cestu, nechali ju však za sebou. Vodca ich viedol tadiaľto.
Mysleli na všetkých svojich priateľov a príbuzných, ktorí na tejto fantastickej ceste zahynuli. Smútok omnoho silnejší než bolesť v ich zmrzačených končatinách nad nimi zvíťazil. Na svoju skazu pozerali ich vlastnými očami.

Hovorca vykročil k vodcovi a začal rozprávať unaveným, chvejúcim sa hlasom plným bolesti, zúfalstva a trpkosti.

– Kam ideme teraz?

Vodca mlčal.

– Kam nás vedieš a kam si nás už doviedol? Vložili sme nás a naše rodiny do tvojich rúk a nasledovali sme ťa, zanechajúc naše domovy a hroby našich predkov v nádeji, že by sme sa mohli zachrániť pred skazou v tej neúrodnej zemi. No ty si nás zahubil oveľa horším spôsobom. Bolo za tebou dvesto rodín a pozri sa, koľko je ich tam teraz!

– Hovoríš, že tam nie sú všetci? – zamrmlal vodca bez dvihnutia zraku.

– Ako sa niečo také môžeš spýtať? Pozri sa sám! Zrátaj, koľko nás na tejto nešťastnej ceste zostalo! Pozri, v akom sme stave! Zomrieť by bolo lepšie, než sa takto zmrzačiť.

– Nemôžem sa na teba pozrieť!

– Prečo nie?

– Som slepý.

Nastalo mŕtvolné ticho.

– Stratil si zrak počas cesty?

– Slepý som sa narodil!

Trojica zúfalo zvesila hlavy.

Jesenný vietor zlovestne fúkal skrz hory a priniesol so sebou suché lístie. Hmla sa vznášala nad kopcami a v chladnom, hmlistom vzduchu sa trepotali havranie krídla. Zaznené krákanie so sebou nieslo nešťastie. Slnko bolo zahalené oblakmi, ktoré sa náhlivo valili ďalej a ďalej.

Trojica na seba s čírou hrôzou pozrela.

– Kam môžeme ísť teraz? – zamrmlal jeden vážne.

– Nevieme!

 

Belehrad, 1901.
Pre Projekt “Radoje Domanović” preložil Martin Belás, 2020.

Vodca (2/3)

(predchádzajúca strana)

Ďalší deň sa zhromaždili všetci, ktorí mali odvahu vydať sa na dlhú cestu. Viac než dvesto rodín prišlo na stanovené miesto. Len niekoľko ich zostalo doma, aby sa postarali o starú domovinu. 

Pohľad na túto hromadu úbohých ľudí, ktorých trpké nešťastie prinútilo opustiť krajinu, kde sa narodili a kde ležali hroby ich predkov, bol vskutku smutný. Ich tváre boli vyziabnuté, vyčerpané a opálené. Trápenie počas mnohých dlhých a namáhavých rokov sa na nich podpísalo, a ukázalo obraz biedy a trpkého zúfalstva. Avšak v tomto okamihu bol videný prvý záblesk nádeje – nepochybne zmiešaný s túžbou po domove. Slza stiekla po vráskavej tvári starého muža, ktorý zúfalo zavzdychal a potriasol hlavou so závanom zlej predtuchy. Radšej by na nejaký čas zostal, aby mohol tiež zomrieť medzi týmito skalami, namiesto hľadania lepšieho domova. Mnoho žien nahlas lamentovalo a lúčilo sa s ich mŕtvymi milovanými, ktorých hroby práve opúšťali.

Muži sa snažili nasadiť statočnú tvár a kričali, – Nuž, chcete naďalej hladovať v tejto zatratenej zemi a žiť v týchto chatrčiach? – V skutočnosti by najradšej vzali celý ten prekliaty kraj so sebou, keby to bolo možné.

Bol tam zvyčajný hluk a krik ako v každom dave ľudí. Muži i ženy si nedali pokoja. Deti vrieskali v kolískach na chrbtoch ich matiek. Dokonca ani dobytok nebol celkom kľudný. Nebolo ho príliš mnoho, tu a tam nejaké to teliatko a potom vychudnutý, chlpatý kôň s obrovskou hlavou a tučnými nohami, na ktorého nakladali staré deky, vaky a dokonca i dve vrecia na sedlo, takže sa to úbohé zviera hojdalo pod všetkou tou váhou. Predsa sa však zvládlo udržať na nohách a z času na čas zaerdžať. Ostatní nakladali osly; deti zasa ťahali psy na vodidlách. Rozprávanie, krik, nadávky, nárek, plač, štekot, erdžanie sa hemžili jedno cez druhé. Dokonca aj oslík párkrát zahíkal. Avšak vodca neutrúsil jediné slovo, akoby sa ho nič z toho vôbec netýkalo. Skutočne múdry muž!

Len zamyslene a potichu sedel, hlava sklonená. Tu a tam si odpľul; to bolo všetko. No vďaka jeho zvláštnemu správaniu jeho popularita rástla tak rýchlo, že by všetci za ním išli skrz oheň i vodu, ako sa u nich hovorí. Bolo možné začuť nasledovné rozhovory:

– Mali by sme sa tešiť, že sme našli takého dobrého muža. Nedajbože by sme boli vyrazili bez neho! Zahynuli by sme. On je skutočne inteligentný, to vám hovorím! Je tichý. Doteraz nepovedal jediné slovo! – povedal jeden, pozerajúc na vodcu s hrdosťou a rešpektom v očiach.

– A čo by mal povedať? Kto veľa rozpráva, ten málo premýšľa. Chytrý muž, to je za jasno! On len dumá a nič nevraví, – dodal ďalší a tiež pozrel na vodcu s úctou.

– Viesť toľkých ľudí nie je jednoduché! Musí si zoradiť všetky myšlienky, pretože má na pleciach veľké bremeno, – povedal zasa prvý hovoriaci.

Nadišiel čas započať. Počkali však ešte nejakú chvíľku, aby zistili, či by si to niekto ešte nerozmyslel a nepridal sa k nim, no keďže sa tak nestalo, nehodlali dlhšie otáľať.

– Nemali by sme už vyraziť? – spýtali sa vodcu.

Postavil sa bez jediného slova.

Tí najstatočnejší muži sa okamžite zhromaždili vôkol neho, aby boli v prípade nebezpečenstva či núdze poruke.

Vodca, zamračený, s hlavou sklonenou, prešiel pár krokov, dôstojne pred sebou hojdajúc palicou. Zhromaždenie ho za jeho chrbtom nasledovalo a niekoľkokrát zakričalo, “Nech žije náš vodca!” Prešiel ešte zopár krokov a narazil do plota pred dedinskou halou. Tam, prirodzene, zastal; skupina tým pádom zastala tiež. Vodca potom kúsok odstúpil a zopár ráz poklopal palicou po plote.

– Čo chceš, aby sme spravili? – spýtali sa.

Neodpovedal.

– Čo máme spraviť? Zbúrať ten plot! To musíme spraviť! Nevidíte snáď, ako nám to ukazuje jeho palicou? – kričali tí, čo stáli vôkol neho.

– Tam je bránka! Je tam bránka! – kričali deti a ukazovali na bránu naproti nim.

– Pst, ticho, deti!

– Boh nám pomáhaj, čo sa to deje? – prežehnalo sa zopár žien.

– Ani slovo! On vie, čo robiť. Zbúrajte ten plot!

V momente bol plot preč, akoby tam nikdy ani nebol.

Prešli cez plot.

Sotva prešli sto krokov, keď vodca narazil do velikánskeho tŕnistého kríka a zastal.

S veľkými ťažkosťami sa mu podarilo vytiahnuť a vtedy začal ukazovať palicou na všetky strany. Nikto sa nepohol.

– A čo sa deje teraz? – zakričali tí vpredu.

– Skoste ten tŕnistý krík! – kričali tí, ktorí stáli okolo vodcu.

– Tam je cesta, za tými tŕňovými kríkmi! Tam je! – kričali deti a dokonca aj niekoľko ľudí vzadu.

– Tam je cesta! Tam je cesta! – posmievali sa tí navôkol vodcu a rozčúlene napodobňovali ostatných. – A ako môžeme my, slepí muži, vedieť, kam nás vedie? Všetci nemôžu dávať rozkazy. Vodca pozná najlepšiu a najpriamejšiu cestu. Skoste ten tŕnistý krík!

Vrhli sa na vyčistenie cesty.

– Au, – zakričal niekto, komu sa v ruke zasekol tŕň a ktosi iný, koho do tváre zasiahla černicová vetva.

– Bratia, nič nie je zadarmo. Musíte si niečo vytrpieť, aby ste uspeli, – povedal im ten najstatočnejší zo skupiny.

Po veľkom úsilí prenikli cez krík a posunuli sa dopredu.

Po ďalšom putovaní narazili na hŕbu polien. Aj tieto odhodili na stranu. Potom pokračovali ďalej.

Za prvý deň prekonali len veľmi malú vzdialenosť, pretože sa museli vysporiadať s niekoľkými podobnými prekážkami. A toto všetko len s malou zásobou jedla, pretože niektorí priniesli len suchý chlieb a trochu syra, zatiaľ čo ostatní mali iba trochu chleba na zahnanie hladu. Iní nemali vôbec nič. Našťastie bolo zrovna leto, a tak tu a tam našli ovocný strom.

A tak, napriek tomu, že na prvý deň prešli len malú vzdialenosť, sa cítili veľmi unavení. Nezjavili sa žiadne veľké nebezpečenstvá a ani žiadne nehody. Pri takej veľkej akcií sa nasledujúce udalosti musia, prirodzene, považovať za maličkosti: tŕň zaseknutý v oku jednej ženy, ktoré prekryla vlhkým kusom látky; jedno z detí zvrešťalo a potklo sa o poleno; nejaký starý muž sa potkol o černicový krík a vytkol si členok; keď mu na to dali mletú cibuľu, muž statočne vydržal všetku bolesť a opierajúc sa o jeho palicu krivkal statočne za vodcom. (Pravda, podaktorí vraveli, že starec o členku len klamal, že to iba predstieral, pretože dychtil po návrate.) Čoskoro už zostalo len zopár takých, ktorí nemali tŕň v ruke alebo škrabance na tvári. Muži všetko vydržali hrdinsky, kým ženy preklínali hodinu odchodu a deti prirodzene, plakali, pretože nerozumeli, že celá tá drina a plahočenie budú vraj bohato odmenené.

Vodcovi sa, na radosť všetkých, nestalo vôbec nič. Úprimne, ak máme hovoriť pravdu, bol poriadne chránený, ale aj tak mal ten chlap jednoducho šťastie. Prvú noc sa pri ohnisku všetci modlili a ďakovali Bohu za to, že dnešná cesta bola úspešná a že nič, ani len to najmenšie nešťastie, nepostihlo ich vodcu. Potom začal jeden z najstatočnejších mužov rozprávať. Na tvári mal škrabance od černicových kríkov, no jednoducho si ich nevšímal.

– Bratia, – začal. – Jeden deň cesty máme úspešne za nami, vďaka Bohu. Cesta nie je ľahká, ale musíme to vydržať, lebo všetci vieme, že nás táto náročná cesta zavedie k šťastiu. Nech všemohúci Boh ochraňuje nášho vodcu pred akýmkoľvek úrazom, aby nás mohol naďalej úspešne viesť.

– Ak bude zajtrajší deň ako ten dnešný, prídem aj o svoje druhé oko! – zvolala nahnevane jedna z žien.

– Au, moja noha! – nariekal starec, podporujúc ženinu poznámku.

Deti naďalej kňučali a plakali, a ich matky mali problém ich umlčať, aby bolo hovorcu počuť.

– Áno, prídeš o svoje druhé oko, – vybuchol v hneve, – a bodaj by si prišla o obe! To, že jedna žena stratí oko, nie je pre takú veľkú vec nejaké veľké nešťastie. Hanba ti! To nikdy nemyslíš na blaho pre svoje deti? Nech v tomto úsilí zahynie polka z nás! Aký v tom bude rozdiel? Čo je jedno oko? Načo sú ti oči, keď je tu niekto, kto na nás dohliada a vedie nás za šťastím? Mali by sme sa vzdať nášho záväzku iba kvôli tvojmu oku a starcovej nohe?

– On klame! Ten starý muž klame! Len to predstiera, aby sa mohol vrátiť, – zazneli hlasy zo všetkých strán.

– Bratia, ktokoľvek z vás nechce ďalej pokračovať, – ozval sa znova rečník, – nechajte ho namiesto sťažovania sa a škriepenia nás ostatných odísť. Čo sa mňa týka, ja budem naďalej nasledovať tohto múdreho vodcu až do posledného dychu!

– Všetci ho budeme nasledovať! Budeme ho nasledovať až do smrti!

Vodca mlčal.

Všetci naňho upreli pohľady a šepotali:

– Je pohltený v svojich myšlienkach!

– Múdry to muž!

– Pozrite na jeho čelo!

– Stále sa mračí!

– Vážny!

– Je statočný! To na ňom vidieť všade.

– Kľudne to zopakuj! Plot, polená, tŕne – cez všetko sa prediera. Pochmúrne klepe jeho palicou, nič nevraví a vy musíte uhádnuť, na čo zrovna myslí.

(ďalšia strana)