Tag Archive | roklina

Vodca (3/3)

(predchádzajúca strana)

Tak prešiel prvý deň a v podobnom duchu sa niesli aj tie nasledujúce. Nič výrazne dôležité sa nestalo, len nepodstatné príhody: strmhlav vleteli do priekopy, potom do priepasti; zavadili o kry a černicové kríky; šliapli na tŕne; niekoľko zlomenín na rukách a nohách; pár utŕžených úderov do hlavy. Všetko toto utrpenie však prekonali. Zopár starých mužov ponechali ležať mŕtvych na ceste. “Boli by zomreli, aj ak by ostali doma, nehovoriac o tejto ceste!” povedal hovorca, povzbudzujúc ostatných, aby pokračovali. Niekoľko menších detí, staré rok či dva, taktiež zahynuli. Ich rodičia vyrovnane potlačili ich zármutok, pretože taká bola Božia vôľa. “A čím menšie deti, tým menší žiaľ. Keď sú mladšie, smútku je menej. Boh zaručuje, aby rodičia nikdy nestratili ich deti po tom, ako dosiahli sobášny vek. Ak je tak deťom súdené, je lepšie, keď umrú skôr. Vtedy nie je smútok taký veľký!” utešovali ich znova hovorcovia. Niektorí si okolo hláv obmotali látku a dali studený obklad na modriny. Ostatní si niesli ruky v obväzoch. Všetky boli potrhané a postrihané. Ich potrhané odevy na nich viseli, no cez to všetko pokračovali veselo ďalej. Všetko by sa to znášalo oveľa ľahšie, keby ich neustále netrápil hlad. Museli však pokračovať.

Jedného dňa sa stalo niečo závažnejšie.

Vodca kráčal v popredí, obklopený najstatočnejšími mužmi zo skupiny. (Dvaja z nich boli stratení a nikto nevedel, kam zmizli. Obecným názorom bolo, že zradili ich vec a utiekli. K tomu hovorca povedal niečo o ich hanebnej zrade. Iba zopár verilo, že tí dvaja umreli po ceste, s ich názorom sa však nepodelili, aby tým nerozrušili ostatných.) Zvyšok skupiny kráčal v rade za nimi. Naraz sa zjavila mimoriadne veľká a hlboká skalnatá roklina – ozajstná priepasť. Svah bol natoľko prudký, že sa neodvážili spraviť už ani krok. Dokonca aj tí najodvážnejší náhle zastali a pozreli na vodcu. Zamračený, pohltený v myšlienkach a s hlavou sklonenou nebojácne stúpil vpred, klopkajúc pred sebou palicou, najprv doprava, potom doľava, jeho zvyčajným spôsobom. Mnohí vraveli, že tak vyzeral ešte viac dôstojne. Na nikoho sa nepozrel a nikomu nič nepovedal. Výraz na jeho tvári sa nezmenil ani neukázal strach, ako sa stále viac približoval k priepasti. Aj tí najstatočnejší z najstatočnejších zbledli ako stena, no nikto si netrúfol varovať statočného, múdreho vodcu. Ešte dva kroky a stál na hrane. V smrteľnom strachu a s očami doširoka otvorenými sa všetci triasli. Najodvážnejší muži boli odhodlaní stiahnuť vodcu späť, aj keby to malo znamenať porušenie disciplíny, keď v tom spravil jeden krok, druhý a rútil sa rovno do priekopy. Vtedy vznikol zmätok, nárek, krik; strach nad nimi zvíťazil. Niektorí sa dali na útek.

– Stojte, bratia! Načo ten zhon? Takto vy držíte slovo? Musíme tohto múdreho muža nasledovať, lebo on vie, čo robí. Bol by šialenec, ak by sa len tak zahubil. Vpred, za ním! Toto je to najväčšie a možnože aj posledné riziko, posledná prekážka. Ktovie? Možnože na druhej strane tejto priepasti nájdeme nádhernú, úrodnú krajinu, ktorú nám Boh určil. Vpred! Bez obete sa nikam nedostaneme! – také boli rečníkove poučné slová, načo tiež spravil dva kroky vpred, miznúc v priepasti. Nasledovali ho tí najodvážnejší a za nimi sa vrhli všetci ostatní.
Na prudkom svahu tejto širokej rokliny sa ozýval nárek, stonanie, hádzanie sa a vzdychanie. Jeden by bol prisahal, že sa odtiaľ nikdy nikto nedostal živý, už vôbec nie bez zranení a v jednom kuse, avšak ľudský život je neústupný. Vodca mal nezvyčajné šťastie. Počas pádu sa zachytil o kríky, čo mu pomohlo nezraniť sa. Podarilo sa mu dať dokopy a vytiahnuť sa. Kým sa dole ozýval nárek, vzdychanie a plač, nehybne sedel, v tichosti premýšľajúc. Zopár nahnevaných a otlčených ho začalo preklínať, čoho si však vôbec nevšímal. Tí, ktorí mali to šťastie, že sa počas pádu zachytili o krík alebo o strom, sa začali horlivo pokúšať vyšplhať von. Niektorí mali prasknuté hlavy, a tak im po tvárach stekala krv. Nikto nezostal celý, okrem vodcu. Odrazu sa naňho všetci zamračili a v agónií zastonali, no on ani len nezdvihol zrak. Bol potichu a prevzal rozvážny postoj skutočného mudrca!

Prešiel nejaký čas. Počet pútnikov sa neustále zmenšoval. Každý deň si vybral svoju daň. Niektorí odišli zo skupiny a vydali sa späť.

Z veľkej kopy na začiatku zostalo asi len dvadsať pútnikov. Ich vyziabnuté, vyčerpané tváre odrážali znaky zúfalstva, pochýb, únavy a hladu, no nikto sa nezmohol ani na slovo. Všetci boli potichu ako ich vodca a naďalej sa za ním trmácali. Dokonca aj duchaplný hovorca zúfalo potriasal hlavou. Cesta bola vskutku náročná.

Ich čísla sa znižovali každý deň, dokým ich nezostalo iba desať. So skľúčenými tvárami sa namiesto zhovárania len sťažovali a nariekali.

Viac ako na mužov sa ponášali na mrzákov. Niektorí chodili o barlách. Iní si držali ruky v páskach upevnených okolo krku. Na ich rukách bolo množstvo obväzov a obkladov. Aj keby chceli spraviť ďalšie obete, nemohli, pretože na ich telách už nebol takmer žiaden priestor pre akékoľvek ďalšie zranenia.

Dokonca tí najsilnejší a najstatočnejší spomedzi nich takmer stratili vieru a nádej, no naďalej sa nevzdávali; tak je, že nejako s veľkým úsilím krivkali ďalej, sťažujúc sa, plní bolesti. Čo iné im ostávalo, keď sa nemohli vrátiť? Toľko obetí, aby to teraz vzdali?

Padlo šero. Krivkajúc o barlách odrazu zbadali, že vodca sa už nenachádza pred nimi. Ďalší krok a všetci sa rútili do ďalšej priepasti.

– Ach, moja noha! Ach, moja ruka! – zaznel nárek a stonanie. Jeden slabý hlas dokonca preklial ich dôstojného vodcu, no potom stíchol.

Keď vyšlo slnko, vodca ta sedel rovnako ako v deň, kedy bol zvolený. V jeho vzhľade nenastala ani tá najmenšia zmena.
Hovorca vyšplhal von z priepasti, nasledovaný dvoma ďalšími. Znetvorení a krvaví sa obrátili, aby sa pozreli, koľko pútnikov ostalo, no zistili, že sú jediní. Smrteľný strach a beznádej naplnili ich srdcia. Kraj im bol neznámy, hornatý, skalnatý – nikde žiadne cestičky. Dva dni predtým narazili na cestu, nechali ju však za sebou. Vodca ich viedol tadiaľto.
Mysleli na všetkých svojich priateľov a príbuzných, ktorí na tejto fantastickej ceste zahynuli. Smútok omnoho silnejší než bolesť v ich zmrzačených končatinách nad nimi zvíťazil. Na svoju skazu pozerali ich vlastnými očami.

Hovorca vykročil k vodcovi a začal rozprávať unaveným, chvejúcim sa hlasom plným bolesti, zúfalstva a trpkosti.

– Kam ideme teraz?

Vodca mlčal.

– Kam nás vedieš a kam si nás už doviedol? Vložili sme nás a naše rodiny do tvojich rúk a nasledovali sme ťa, zanechajúc naše domovy a hroby našich predkov v nádeji, že by sme sa mohli zachrániť pred skazou v tej neúrodnej zemi. No ty si nás zahubil oveľa horším spôsobom. Bolo za tebou dvesto rodín a pozri sa, koľko je ich tam teraz!

– Hovoríš, že tam nie sú všetci? – zamrmlal vodca bez dvihnutia zraku.

– Ako sa niečo také môžeš spýtať? Pozri sa sám! Zrátaj, koľko nás na tejto nešťastnej ceste zostalo! Pozri, v akom sme stave! Zomrieť by bolo lepšie, než sa takto zmrzačiť.

– Nemôžem sa na teba pozrieť!

– Prečo nie?

– Som slepý.

Nastalo mŕtvolné ticho.

– Stratil si zrak počas cesty?

– Slepý som sa narodil!

Trojica zúfalo zvesila hlavy.

Jesenný vietor zlovestne fúkal skrz hory a priniesol so sebou suché lístie. Hmla sa vznášala nad kopcami a v chladnom, hmlistom vzduchu sa trepotali havranie krídla. Zaznené krákanie so sebou nieslo nešťastie. Slnko bolo zahalené oblakmi, ktoré sa náhlivo valili ďalej a ďalej.

Trojica na seba s čírou hrôzou pozrela.

– Kam môžeme ísť teraz? – zamrmlal jeden vážne.

– Nevieme!

 

Belehrad, 1901.
Pre Projekt “Radoje Domanović” preložil Martin Belás, 2020.