Mal som príšerný sen. Nezamýšľam sa toľko nad snom samotným, čudujem sa však, kde som nazbieral tú odvahu sniť o takých hrôzach, keďže ja osobne som tichý a občan, poslušné dieťa našej drahej, utrápenej matky, zeme Srbskej, tak ako aj jej ostatné deti. Samozrejme, viete, že ak by som sa niečím odlišoval, bolo by to iné, no nie, môj drahý priateľu, robím presne to isté ako všetci ostatní a vo všeobecnej opatrnosti sa mi tu nik tak celkom nevyrovná. Raz som zazrel jagavý gombík policajtovej uniformy, ako sa váľa na ulici a hľadel som na jeho čarovný ligot, už-už som ho chcel obísť so sladkými spomienkami, keď náhle sa mi ruka začala chvieť a vyskočila na pozdrav; moja hlava sa sama od seba sklonila k zemi a ústa sa mi roztiahli do takého toho krásneho úsmevu, ktorým zdravíme našich nadradených.

— Urodzená krv mi preteká žilami — tak je to! — To som si v tej chvíli pomyslel a pozrel som s opovrhnutím na okoloidúceho surovca, ktorý nedbalo stúpil na gombík.

— Surovec! — povedal som trpko a odpľul som si, potom som v tichosti pokračoval v chôdzi, utešujúc sa myšlienkou, že takých surovcov nie je veľa; a bol som obzvlášť rád, že mi Boh dal čisté srdce a urodzenú, galantnú krv našich predkov.

Nuž, teraz už vidíte, aký báječný muž som, ani trocha odlišný od ostatných ctihodných občanov, a bez pochýb sa budete čudovať, ako sa také odporné a hlúpe veci mohli zjaviť v mojich snoch.

V ten deň sa mi nestalo nič nezvyčajné. Dobre som sa naobedoval a vyhradil si čas na vyčistenie zubov; popíjajúc víno a potom, s takým smelým a svedomitým využitím mojich občianskych práv, som si šiel ľahnúť a vzal si so sebou knihu, aby som zaspal rýchlejšie.

Kniha mi čoskoro vykĺzla z rúk, samozrejme, až po uspokojení mojej túžby a po splnení všetkých mojich povinností som zaspal ako nevinné jahniatko.

Znenazdajky som sa ocitol na rovnej, blatistej ceste vedúcej skrz hory. Chladná, čierna noc. Vietor kvíli medzi holými vetvami a reže ako žiletka vždy, keď sa dotkne odhalenej kože. Obloha čierna, nemá a hrozivá, sneh fúka do očí ako prach a naráža do tváre. Nikde ani živej duše. Ponáhľam sa a tu a tam sa pošmyknem na zablatenej ceste doľava, doprava. Tackám sa a padám a nakoniec sa stratím, putujem ďalej — Boh vie kam — a nie je to krátka, zvyčajná noc, ale dlhá ako storočie, a ja celý čas kráčam bez toho, aby som vedel kam.

A tak som kráčal ďalej niekoľko rokov a niekam som došiel, veľmi, veľmi ďaleko od mojej rodnej krajiny do neznámej časti sveta, do zvláštnej krajiny, o ktorej pravdepodobne nikto nevie a ktorá dozaista môže byť videná jedine v snoch.

Túlajúc sa krajinou som prišiel k veľkému mestu, kde žilo veľké množstvo ľudí. Na veľkom trhovisku bol velikánsky dav a strašný hukot, dostatočný na to, aby z neho človeku praskol bubienok. Stavil som sa v hostinci naproti trhovisku a spýtal som sa hostinského, prečo sa toľko ľudí zhromažďuje…

— Sme tichí a ctihodní ľudia, — začal s rozpravou, — sme lojálni a poslušní voči starostovi.

— Je starosta vaša najvyššia autorita? — prerušil som ho otázkou.

— Starosta tu vládne a je našou najvyššou autoritou; po ňom ide polícia.

Zasmial som sa.

— Prečo sa smeješ?… Nevieš snáď?… Odkiaľ pochádzaš?
Povedal som mu, ako som sa stratil, a tiež že som prišiel zo vzdialenej zeme — Srbska.

— Počul som o tej slávnej zemi! — pošepol si hostinský pre seba, pozerajúc na mňa s úctou, potom prehovoril nahlas:

— Tak to tu chodí, — pokračoval, — starosta tu vládne s jeho policajtmi.

— Akí sú vaši policajti?

— No, sú tu rôzne druhy policajtov — líšia sa podľa ich hodnosti. Sú tu takí viac významní a menej významní… Viete, my sme tichí a ctihodní ľudia, no zo susedstva prichádzajú všelijakí vandráci, kazia nás a učia nás zlé veci. Aby rozlíšil našich občanov od ostatných ľudí, starosta včera vydal rozkaz, aby všetci občania išli k miestnemu Súdu, kde označkujú čelo každého z nás. Preto sa toľko ľudí schádza: aby sa poradili, čo robiť.

Zachvel som sa a napadlo mi, že by som mal z tejto čudnej krajiny utiecť tak rýchlo, ako sa len dá, pretože som, napriek tomu, že som Srb, nebol zvyknutý na takú ukážku rytierskeho ducha a trochu ma to znepokojilo!

Hostinský sa benevolentne zasmial, poklepal mi po pleci a hrdo povedal:

— Ach, cudzinec, len toto ťa vystrašilo? Niet divu, že ťa čaká dlhá cesta, aby si našiel odvahu rovnú tej našej!

— A čo sa chystáte spraviť? — spýtal som sa placho.

— Čo je to za otázku! Uvidíš, akí sme my statoční. Čaká ťa dlhá cesta, aby si našiel odvahu rovnú tej našej, vravím ti. Cestoval si široko-ďaleko a videl si svet, no som si istý, že si nikdy nevidel väčších hrdinov ako nás. Poďme tam spolu. Musím sa ponáhľať.
Už sme sa chystali ísť, keď sme pred dverami začuli prasknutie biča.
Vykukol som von: a že to bol výhľad — muž s žiarivou, trojrohou čiapkou na hlave, oblečený v krikľavom obleku, jazdil na chrbte iného muža vo veľmi okázalých šatách obyčajného, civilného strihu. Zastal pred krčmou a jazdec zostúpil.

Hostinský vyšiel von, poklonil sa a muž v krikľavých šatách vošiel do krčmy k špeciálne vyzdobenému stolu. Ten v civilnom oblečení ho čakal pred vchodom do krčmy. Hostinský sa pred ním tiež uklonil.

— Čo sa to tu deje? — spýtal som sa celkom bezradne hostinského.

— No, ten, ktorý vošiel do krčmy, je vysoko postavený policajt a tento muž je jeden z našich najvýznamnejších občanov, veľmi bohatý a veľký vlastenec, — pošepol mi hostinský.

— Ale prečo dovoľuje tomu druhému, aby mu jazdil na chrbte?
Hostinský len pokrútil hlavou a ustúpili sme na bok. Daroval mi pohŕdavý úsmev a povedal:

— Považujeme to za veľkú česť, ktorú si málokto zaslúži! — Povedal mi ešte množstvo ďalších vecí, no bol som taký rozrušený, že som ich nedokázal pochopiť. Celkom jasne som však počul, čo povedal na konci: — Je to služba svojej krajine, ktorú sa všetky národy ešte nenaučili oceniť!

—

Prišli sme na schôdzku, kde voľby predsedu už prebiehali.
Prvá skupina navrhla muža menom Kolb, ak si správne pamätám, ako ich kandidáta na kreslo; druhá skupina chcela Talba a tretia mala vlastného kandidáta.

Bol tam strašný zmätok; každá skupina chcela pretlačiť svojho vlastného muža.

— Myslím si, že lepšieho muža ako Kolb na takú dôležitú pozíciu nemáme, — povedal hlas pochádzajúci z prvej skupiny, — lebo všetci tak dobre poznáme jeho dobré vlastnosti ako občana a jeho veľkú odvahu. Nemyslím si, že je medzi nami niekto, kto sa môže pýšiť tým, že na ňom tak často jazdievali skutočne dôležití ľudia…

— Ktože ty si, aby si o tom hovoril, — vykríkol niekto z druhej skupiny. — Na tebe nikdy nejazdil ani len pomocný policajný úradník!

— Vieme, aké sú tvoje cnosti, — kričal niekto z tretej skupiny. — Nevydržal by si jediný úder bičom bez zavýjania!

— Poďme si to vyjasniť, bratia! — začal Kolb. — Je pravda, že sa významní ľudia viezli na mojom chrbte už pred desiatimi rokmi; bičovali ma a ja som nikdy nevydal ani vzlyk, no kľudne to môže byť tak, že sú medzi nami hodnejší. Možnože sú mladí lepšími kandidátmi.

— Nie, nie, — pokrikovali jeho podporovatelia.

— Nechceme počúvať o zastaraných poctách! Je to už desať rokov, odkedy sa na Kolbovi jazdilo, — kričali hlasy z druhej skupiny.

— Mladá krv sa dostáva do popredia, nechajte staré psy žuť staré kosti, — volali podaktorí z tretej skupiny.

Odrazu sa všetok hluk stratil; ľudia ustupovali, naľavo a napravo, aby uvoľnili cestu a ja som zazrel mladého muža vo veku okolo tridsať rokov. Ako sa približoval, všetky hlavy sa skláňali.

— Kto je to? — pošepol som otázku hostinskému.

— On je populárny vodca. Mladý muž, no veľmi nádejný. V jeho skorých dňoch sa mohol pýšiť tým, že tri razy viezol starostu na svojom chrbte. Je tu populárnejší než ktokoľvek iný.

— Možnože zvolia jeho? — spýtal som sa.

— To je viac než isté, lebo čo sa týka ostatných kandidátov — všetci sú starší, čas ich predbehol, zatiaľ čo starosta sa včera chvíľu viezol na jeho chrbte.

— Ako sa volá?

— Kleard.

Dali mu čestné miesto.

— Myslím, — prerušil Kolbov hlas ticho, — že na túto pozíciu nenájdeme lepšieho muža, než je Kleard. Je mladý, ale nikto z nás starších sa mu nerovná.

— Bravo!… Nech žije Kleard!… — zaburácali všetky hlasy.
Kolb a Talb ho vzali do predsedovej rezidencie. Všetci sa hlboko uklonili a nastalo úplné ticho.

— Ďakujem vám, bratia, za vašu veľkú úctu a túto česť, ktorú ste mi tak jednohlasne udelili. Vaše nádeje, ktoré do mňa vkladáte, sú príliš lichotivé. Nie je ľahké viesť loď národných prianí skrz také významné dni, no urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som oprávnil vašu dôveru, úprimne reprezentoval váš názor a zaslúžil si vašu veľkú úctu. Ďakujem vám, bratia moji, že ste ma zvolili.

— Hurá! Hurá! Hurá! — burácali voliči zo všetkých strán.

— A teraz, bratia, dúfam, že mi dovolíte povedať pár slov k tejto významnej udalosti. Nie je ľahké trpieť takými bolesťami, takými mukami, aké sa na nás chystajú; nie je ľahké nechať si označkovať čelo rozpáleným železom. Vskutku, nie — sú to bolesti, ktoré nedokážu zniesť všetci muži. Nech sa zbabelci trasú, nech so strachom ustúpia, no my nesmieme ani na moment zabudnúť, že sme synovia udatných predkov, že nám v žilách tečie urodzená krv, tá hrdinská krv našich praotcov, veľkých rytierov, ktorí zvykli umierať bez prižmúrenia oka za slobodu a prospech nás všetkých, ich potomstvo. Naše utrpenie je ničím, keď pomyslíte na to ich — mali by sme sa správať ako príslušníci zdegenerovanej a zbabelej rasy teraz, keď sa nám žije lepšie ako kedykoľvek predtým? Všetci praví vlastenci, každý, kto nechce náš národ zosmiešniť pred celým svetom, tú bolesť znesie ako muž a hrdina.

— Bravo! Bravo! Nech žije Kleard!

Niekoľko horlivých rečníkov rozprávalo po Kleardovi; povzbudili vystrašených ľudí a viac-menej zopakovali, čo povedal Kleard.
Potom požiadal bledý a ustatý starý muž s vráskavou tvárou a s bradou a vlasmi bielymi ako sneh o slovo. Jeho kolená sa triasli vekom, ruky sa mu chveli, chrbát ohnutý. Jeho hlas sa chvel, oči sa mu leskli slzami.

— Deti, — začal, so slzami stekajúcimi po jeho bielych, vráskavých lícach a padajúcimi na jeho bielu bradu, — Som biedny a čoskoro umriem, no zdá sa mi, že vy by ste si nemali nechať takú hanbu. Som sto rokov starý a celý život som žil bez toho!… Prečo by sa mala značka otroctva vytlačiť na moju bielu a ustatú hlavu teraz?…

— Preč s tým starým lotrom! — zakričal predseda.

— Preč s ním! — volali ostatní.

— Starý zbabelec!

— Namiesto povzbudzovania mladších len každého desí!

— Mal by sa hanbiť za jeho šedivé vlasy! Žil už dosť dlho a stále sa bojí — my mladí máme viac odvahy…

— Preč s tým zbabelcom!

— Vyhoďte ho!

— Preč s ním!

Nahnevaný dav statočných mladých vlastencov sa hnal na starého muža a v hneve ho začali strkať, ťahať a kopať.

Pre jeho vek ho konečne pustili — inak by ho boli ukameňovali zaživa.

Všetci si sľúbili, že zajtra budú statoční a preukážu sa ako hodní slávy a cti ich národa.

Ľudia zo schôdze odchádzali v dokonalom ráde. Ako sa lúčili, hovorili:

— Zajtra uvidíme, kto je čo zač!

— Zajtra roztriedime chválenkárov!

— Nastal čas, aby sa hodní odlíšili do nehodných, aby sa žiaden lotor nemohol chvastať statočným srdcom!

—

Vrátil som sa do hostinca.

— Videl si, z akého sme cesta? — spýtal sa ma hrdo hostinský.

— Vskutku videl, — odpovedal som automaticky, s pocitom, že ma moja sila opustila a že to v mojej hlave šumelo zvláštnymi dojmami.

Ešte v ten deň som v ich novinách čítal titulný článok, ktorý znel nasledovne:

— Občania, je čas, aby medzi nami skončilo to márne chvastanie a naparovanie sa; je čas, aby sme prestali dávať váhu tým prázdnym slovám, ktoré hojne používame na vystavenie našich imaginárnych cností a zásluhy. Nadišiel čas, občania, podrobiť naše slová skúške a ukázať, kto je naozaj hodný a kto nie je! My však veríme, že medzi nami nebudú nijakí hanební zbabelci, ktorých bude nutné na dohodnuté značkovacie miesto dopraviť silou. Každý jeden z nás, kto v jeho žilách cíti čo i len kvapku urodzenej krvi našich predkov, sa bude snažiť byť medzi prvými, ktorí okúsia bolesť a muky, s hrdosťou a v tichosti, pretože toto je svätá bolesť, je to obeta pre dobro našej krajiny a pre blaho nás všetkých. Vpred, občania, lebo zajtra je tu deň vznešenej skúšky!…

—

Môj hostinský šiel v ten deň do postele rovno po schôdzi, aby sa na ďalší deň dostavil na dohodnuté miesto tak skoro, ako len mohol. Mnohí však išli priamo do Mestskej Haly, aby boli v rade čo najviac vpredu.

Na ďalší deň som aj ja šiel do Mestskej Haly. Boli tam všetci — mladí a starí, muži a ženy. Zopár matiek prinieslo na rukách ich malé deti, aby ich mohli dať označkovať značkou otroctva, totiž cti, a obdržať tak väčšie právo k vyšším pozíciám v civilnej službe.

Bola tam tlačenica a nadávky (v tom sa ponášajú na nás Srbov a z nejakého dôvodu som bol za to rád), a všetci sa snažili byť u dverí ako prví. Niektorí dokonca chytali iných pod krkom.

Značky sa udeľovali špeciálnym civilným služobníkom v bielom, formálnom obleku, ktorý mierne vyčítal ľuďom:

— Nehučte, preboha, na každého sa dostane — nie ste zvieratá, predpokladám, že sa zaobídeme bez postrkovania.

Značkovanie sa začalo. Jeden vykríkol, ďalší iba zastonal, no kým som tam bol, nenašiel sa nikto, kto by to dokázal zniesť bez akéhokoľvek zvuku.

Nevydržal som sa na to mučenie pozerať dlho, tak som sa vrátil do hostinca, no niektorí už tam sedeli, jedli a pili.

— A je po všetkom! — povedal jeden z nich.

— No, ani sme nekričali, len Talb vrešťal ako osol!… — povedal ďalší.

— Vidíš, aký je ten váš Talb, a to ste ho včera chceli za predsedu schôdze.

— Ach, nikdy nevieš!

Rozprávali sa, stonajúc v bolesti a zvíjajúc sa, no snažiac sa to skryť jeden pred druhým, keďže sa každý hanbil za označenie zbabelec.
Kleard sa zahanbil stonaním a muž menom Lear bol hrdinom, pretože si na čelo vypýtal dve značky a nevydal ani hláska s náznakom bolesti. Celé mesto rozprávalo s tou najväčšou úctou jedine o ňom.

Niektorí ľudia dokonca ušli, no ostatní nimi opovrhovali.

Po niekoľkých dňoch sa ten s dvoma značkami na čele prechádzal s hlavou vztýčenou, s dôstojnosťou a sebaúctou, plný slávy a hrdosti, a kamkoľvek šiel, všetci sa mu klaňali a snímali klobúky, aby zasalutovali hrdinovi dňa.

Muži, ženy a deti za ním bežali po ulici, aby si obzreli najväčšieho muža národa. Kamkoľvek šiel, šepot vyvolaný úžasom ho nasledoval: ‘Lear, Lear!… To je on!… To je ten hrdina, ktorý neskučal, ktorý nevydal ani hláska, kým boli dve značky vytlačené na jeho čelo!’ Bol na titulkoch novín, velebený a oslavovaný.

A zaslúžil si všetku lásku ľudu.

—

Všade som počul toľkú chválu a začal som pociťovať starú, urodzenú Srbskú krv pretekajúcu mojimi žilami. Naši predkovia boli hrdinovia, umreli narazení na kôl za slobodu; aj my máme našu hrdinskú minulosť a naše Kosovo. Chvejem sa národnou hrdosťou a pýchou, horlivý ukázať, aká statočná moja rasa je a bežať do Mestskej Haly a zakričať:

— Prečo uctievate toho vášho Leara? … Nikdy ste nevideli pravých hrdinov! Poďte a presvedčte sa, aká je pravá urodzená srbská krv! Vypáľte mi do čela desať značiek, nie iba dve!

Civilný služobník v bielom obleku sa so značkou priblížil k môjmu čelu, a ja som začal… zobudil som sa zo svojho sna.

V strachu som si pretrel čelo a prežehnal som sa, dumajúc nad zvláštnymi vecami, ktoré sa v mojich snoch objavili.

— Takmer som zatienil slávu toho ich Leara, — pomyslel som si a spokojne som sa prevalil na druhý bok, a bolo mi trochu ľúto, že som svoj sen nevidel až do konca.

 

V Belehrade, 1899.
Pre Projekt “Radoje Domanović” preložil Martin Belás, 2020.